Modlitba srdcom

„So všemožnou bdelosťou chráň si srdce,“ hovorí Kniha prísloví, „lebo z neho pramení život“ (Prís 4,23).
Srdce je v Biblii centrom ľudskej bytosti, ústredím, v ktorom sa zbiehajú všetky jej vnútorné sily. Pre mníchov východnej tradície modlitba spočívajúca v opakovaní krátkej vety v rytme dýchania je predovšetkým modlitbou srdca; znamená to úsilie zjednotiť všetky svoje sily a nechať ich v srdci prejsť skúšobným ohňom lásky. Zjednocovaním pocitov a vnútorných síl sa srdce stáva miestom, z ktorého môže vyvierať dobrý úmysel ako priezračná voda. Modlitba ako bdelosť, bdenie a počúvanie umožňuje človeku sústrediť svoje túžby a uviesť ich do súladu s láskou. Modlitba je práve prípravou srdca k bdelosti v situáciách, v ktorých je potrebná láska.
Prostredníctvom spevov i ticha ľudia objavujú, že sú schopní mať nové srdce, srdce jednoduché v pôvodnom zmysle slova, srdce jedného ducha, srdce zjednotené. Prví kresťania hovorili o modlitbe ako o spôsobe rozpúšťania „duchovného tuku“, ktorý zaťažuje myšlienky a túžby. Predstava „jedného ducha“ pomáha aj tu: srdce zjednotené je srdcom prostým, je to srdce, čo sa drží svojich túžob a touto cestou lepšie odkrýva ako ho Boh pozýva k tomu, aby bolo tvorivé. „Každá túžba v nás, ktorá volá po Bohu, je základom modlitby. Už tvoja túžba je modlitbou. Existuje vnútorná modlitba, ktorá nikdy nezatíchne: tvoja túžba. Ak sa chceš modliť, nikdy neprestaň túžiť.“ (sv. Augustín, komentár k žalmu 37)
Srdce uvoľnené z pút, otvorené určitej priehľadnosti, sa tiež učí nechať rozhodnutia a intuície dozrieť, učí sa vytyčovať trasu životnej cesty. Učí sa rozpoznávať chúlostivé situácie a slepé uličky. V tom zmysle dúfam, že mladí ľudia rozumejú slovám „modlitba nás neodvracia od starostí tohto sveta. Práve naopak, nič nie je zodpovednejšie, ako sa modliť. Čím viac žijeme celkom jednoduchú a pokornú modlitbu, tým viac nás to vedie k tomu, aby sme milovali a vyjadrovali to svojím životom“ (Brat Roger, „List 2005 – Budúcnosť plná pokoja“).

Ticho a modlitba

Keď sa necháme viesť jednou z najstarších kníh modlitieb, biblickými žalmami, nachádzame v nej dve základné formy modlitby. Na jednej strane žalospev a volanie o pomoc, na druhej strane modlitbu vďaky a chvály. Jestvuje všaj aj tretia, menej nápadná forma modlitby, v ktorej nie je priamo vyjadrená sťažnosť ani chvála. Napríklad žalm 131 je úplne presiaknutý pokojom a dôverou: „Radšej som si utíšil a upokojil dušu… čakaj na Pána odteraz až naveky.“
Niekedy sa naša modlitba stáva nemou, pretože ak v odovzdaní prežívame spoločenstvo s Bohom, vystačíme si aj bez slov. „Utíšil a upokojil som si dušu, ako sa nasýtené dieťa utíši pri matke.“ Tu už modlitba nepotrebuje slová, ba ani myšlienky.
Ako môžeme dosiahnuť vnútorné stíšenie? Niekedy mlčíme, ale vo vnútri naďalej vášnivo diskutujeme, staviame sa zoči-voči imaginárnym partnerom, alebo bojujeme sami so sebou. Vyžaduje si to istú jednoduchosť, aby duša našla pokoj: „Neženiem sa za veľkými vecami ani za divmi pre mňa nedosiahnuteľnými.“ Zachovať ticho znamená nechať na Boha to, na čo nemám dosah a čo prevyšuje moje schopnosti. Aj malý okamih ticha je ako odpočinok sabatu, posvätné zastavenie sa, prelomenie múru starostí.
Naše vyplašené myšlienky možno porovnať s búrkou, ktorá zastihla učeníkov v člne na Galilejskom mori, keď Ježiš spal. Aj nám sa stáva, že sme stratení, ustráchaní, neschopní upokojiť sa. Ale Kristus môže prísť na pomoc aj nám. Pohrozil vetru i moru a „nastalo veľké ticho“. Rovnako môže upokojiť naše srdce zmietajúce sa v strachu a starostiach. (Marek 4)
Keď zotrvávame v tichu, skladáme svoju nádej v Boha. Jeden žalm nám približuje, že mlčanie je dokonca istým druhom chvály. Prvý verš 65. žalmu zvykneme čítať takto: „Tebe, Bože, patrí chválospev“ Tento preklad pochádza z gréčtiny, vo väčšine hebrejských vydaní Biblie znejú tieto slová takto: „Ticho je pre Teba chválou, ó Bože.“ Tam, kde končia slová a myšlienky, chválime Boha v nemom úžase a obdive.
Boh je ticho a napriek tomu hovorí
Keď si Božie slovo v tichom vánku nájde cestu k našim ušiam, je pre obrátenie nášho srdca účinnejšie ako kedykoľvek inokedy. Vietor na vrchu Sinaj trhal vrchy a lámal skaly, tiché slovo Boha však môže zlomiť srdce z kameňa. Aj pre Eliáša bolo nečakané ticho zrejme hrozivejšie ako víchor a hrmenie. Keď sa Boh prejavoval mocou, v určitom zmysle mu to bolo bližšie. To, čo ho vyrušilo, bola tichosť Boha, pretože bola tak odlišná od toho, čo dovtedy poznal.
Ticho pripravuje človeka na nové stretnutie s Bohom. V tichu môže Božie slovo zasiahnuť skryté zákutia srdca. V tichu sa zjavuje „účinné a ostrejšie ako dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha“ (Hebr 4,12). Keď zotrvávame v tichu, prestávame sa skrývať pred Bohom a Kristovo svetlo môže zasiahnuť, uzdraviť a premeniť dokonca aj to, za čo sa hanbíme.
Ticho a láska
Ježiš Kristus povedal: „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás.“ (Ján 15,12) Potrebujeme ticho, aby sme počuli tieto slová a dokázali ich premeniť na skutky. Keď sme zastrašení a znepokojení, máme nekonečne veľa argumentov a dôvodov na to, aby sme len tak jednoducho neodpustili a nemilovali. Ak si ale zachováme „dušu v pokoji a tichosti“ tieto dôvody sa vytrácajú. Možno sa niekedy vyhýbame tichu a radšej uprednostňujeme hluk, slová a rozptýlenie, aj preto, že vnútorný pokoj so sebou prináša isté riziko. Vyprázdňuje nás a robí nás chudobnými, rozkladá trpkosť a zavrhnutie a privádza nás k sebadarovaniu. Keď je srdce tiché a chudobné, prichádza doň Duch Svätý, napľňa ho bezpodmienečnou láskou. Nenápadne, no nezadržateľne nás ticho privádza k tomu, aby sme milovali.

Modliť sa spevom

Jedným z najdôležitejších prvkov modlitby je spev. Krátke spevy opakované znova a znova dávajú modlitbe meditatívny ráz. Prostredníctvom krátkeho textu vyjadrujú nejakú základnú skutočnosť viery, ktorá je ľahko uchopiteľná mysľou. Tým, že sa slová veľakrát opakujú, preniká táto skutočnosť postupne celou bytosťou. Meditatívny spev sa tak stáva spôsobom načúvania Bohu. Tak sa každý môže zúčastniť spoločnej modlitby a spolu s ostatnými zotrvať v pozornom očakávaní Boha bez potreby stanoviť presne dĺžku času.
Pri otváraní brán dôvery v Boha nič nemôže nahradiť krásu ľudských hlasov spojených v piesni. Táto krása môže byť pre nás zábleskom „nebeskej radosti na zemi“, ako to vyjadrujú východní kresťania. A vnútorný život v nás začína prekvitať.
Tieto spevy napomáhajú osobnej modlitbe. Naše bytie skrze ne nachádza v Bohu vnútornú jednotu. Môžu sa predĺžiť v tichu nášho srdca, keď pracujeme, zhovárame sa s niekým alebo oddychujeme. Týmto spôsobom sú modlitba a každodenný život prepojené. Umožňujú nám zotrvať v modlitbe aj vtedy, keď si to neuvedomujeme, v tichu nášho srdca.

Ukážky krásneho spevu z Taizé si môžete vypočuť tu.

Texty a hudba zverejnené na tejto stránke  boli prevzaté z http://www.taize.fr/sk a podliehajú copyrightu © , ktorého vlastníkom je A&PT (Ateliers et Presses de Taizé), Communauté de Taizé, 71250 Taizé, Francúzsko s láskavým povolením na použitie pre potreby našej farnosti.

RÍMSKOKATOLÍCKE NÁBOŽENSTVO

K rímskokatolíckemu náboženstvu sa hlási takmer 68,9% obyvateľov na Slovensku. Katolícke náboženstvo je kresťanské náboženstvo, čo znamená, že patríme Ježišovi Kristovi. Dal nám ho Ježiš Kristus. Tí, ktorí neuznávajú Ježiša Krista tvoria nekresťanské náboženstvá. Cirkev založil Ježiš Kristus. Poveril apoštolov, aby vieru šírili po celom svete.
Veríme, že svet stvoril Boh a neustále sa oň stará. Boh stvoril človeka a poslal na svet svojho syna, Ježiša Krista, aby nás vykúpil a spasil. Ústredným bodom ohlasovania u katolíkov je Ježiš Kristus, jeho umučenie, zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie. Prameňom poznania je Sväté písmo – Biblia, ktorého autorom je Boh. Božie zjavenie je odovzdávané v Duchu Svätom aj prostredníctvom Tradície, ktorá pochádza od apoštolov.
Cirkev má okrem svetského aj svoje vlastné právo, ktoré nájdete v Kódexe kanonického práva. Náuka cirkvi je zhrnutá v Katechizme katolíckej cirkvi.
Katolícka cirkev má svoju hierarchiu, na čele stojí rímsky biskup, pápež, ktorý sídli vo Vatikáne. Pápež je priamym nasledovníkom svätého Petra, ktorý bol Ježišom ustanovený za hlavu cirkvi, ktorú pekelné brány nepremôžu. Veriaci sú krstom začlenení do našej cirkvi. Veriaci patria do farnosti, ktorá je v každej obci. Každá farnosť má svojho kňaza a kostol, kde sa veriaci zhromažďujú k bohoslužbám. Kňazov viaže celibát, nemôžu vstupovať do manželstva. Jednotlivé farnosti patria do dekanátu a dekanáty do diecézy. Každá diecéza má svojho biskupa. To, do ktorej diecézy alebo arcidiecézy patríte, si môžete pozrieť na mape, ktorú nájdete na web stránke Konferencie biskupov Slovenska.

RÍMSKOKATOLÍCI A INÉ CIRKVI

Rímskokatolíci a gréckokatolíci

Katolícke náboženstvo je rímskokatolícke a gréckokatolícke. Rímskokatolícka cirkev je katolícka cirkev latinského obradu a gréckokatolícka je katolícka cirkev byzantsko-slovanského obradu. Obe vzájomne spolupracujú, majú spoločnú hlavu Cirkvi na zemi, ktorou je rímsky pápež. Rímskokatolícki veriaci môžu prijímať sviatosti aj v gréckokatolíckom kostole a naopak. Sú určité odlišnosti, ktoré sú špecifické pre tú ktorú cirkev. Gréckokatolícka cirkev má bohato zdobené kostoly, väčšina svätých omší je spievaná, dlhšie trvajú a veriaci prijímajú pod obojím spôsobom. Pôst je prísnejší a veriaci sa viac žehnajú. Zásadnou odlišnosťou je aj to, že do vysviacky a teda prijatia sviatosti kňazstva môžu muži prijať sviatosť manželstva. Ženy nemôžu byť svätené za kňazov.

Rímskokatolíci a evanjelici augsburského vyznania

Evanjelici sa oddelili od katolíkov v období reformácie, ktorú začal Martin Luther ako protest voči vtedajším praktikám v cirkvi. Augsburského preto, že za smerodajné vysvetľovanie Svätého Písma považujú vyznanie prečítané v nemeckom meste Augsburg v roku 1530 pred cisárom Karolom V.. Dnes sú tu určité rozdiely, ale pôvod zostáva rovnaký a tým je Ježiš Kristus a to by nás malo spájať. Ak hovoríme o ekumenizme v dnešnej dobe, znamená to, že sa náboženstvá snažia hľadať spoločnú reč a nestáť proti sebe, ale hľadať, čo nás všetkých spája a nie oddeľuje. V evanjelickej cirkvi sú rozdiely napríklad vo svätej spovedi. Kým u katolíkov sa pri svätej spovedi vyznávame z hriechov Bohu pred kňazom, takzvaná ušná spoveď, u evanjelikov je spoveď verejná. Veriaci vyznávajú svoje hriechy spoločne, osobná spoveď je možná. Evanjelik má vyznávať svoje hriechy pred Bohom každý deň osobne. Evanjelickí veriaci sa nemodlia k Panne Márii a svätým, iba k Trojjedinému Bohu, katolíci áno. Svätých a Pannu Máriu si vážia. Prameňom viery je Biblia. Evanjelici augsburského vyznania majú dve sviatosti, Krst Svätý a Večeru Pánovu. U katolíkov je 7 sviatostí. Krstia sa už novorodenci. Konfirmácia je niečo podobné, ako prvé sväté prijímanie  u katolíkov. Pretože vo veku približne 15 rokov prvýkrát prijímajú Večeru Pánovu, u katolíkov nazývanú Eucharistia. Potvrdzujú pri nej krstné sľuby, osobne vyznávajú vieru v Boha a sľubujú vernosť cirkvi. Stávajú sa dospelými kresťanmi ako katolíci pri birmovke.
Evanjelici sa majú zúčastňovať služieb Božích v nedele, ak nejdú do kostola z ľahostajnosti, z nedostatočnej lásky k Bohu, a ak uprednostňujú svoje veci pred Božími, je to hriech. Nemajú to ale dané cirkevným prikázaním ako katolíci. Najväčšie evanjelické sviatky sú nedele ako deň Pánovho vzkriesenia, Veľký Piatok, deň Ježišovej smrti a Veľká noc. Majú advent pre Vianocami a pôstne obdobie 6 týždňov pred Veľkou nocou. Vo veciach morálky majú podobné zásady ako katolíci. Veria v umučenie, zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie Ježiša Krista ako katolíci. Rovnako ako katolíci veria v posledný súd, v život večný, ktorý bude buď  v blaženosti v nebi alebo vo večnom zatratení, trojjediného Boha, v anjelov. Cirkevné zbory v evanjelickej cirkvi riadia presbyteri. Najvyšším zákonodarným orgánom je synoda. V symbolických knihách majú výklad Biblie, ktorý zostavili reformátori.