Oznamy na 29. nedeľu cez rok – 18.október 2020

Podľa nových nariadení môže byť na svätej omši najviac šesť ľudí. V našom kostole bude kňaz, kostolníčka a štyria ľudia z rodiny, ktorá má nahlásenú sv. omšu. 

Sväté omše v týždni:

DEŇČASÚMYSEL SV. OMŠE
19.10. Pondelok18:00+Vendelín, Zuzana, Štefan, Jana
20.10. Utorok
21.10 Streda18:00+Margita, Viktor, Ján
22.10 Štvrtok7:00Úmysel kňaza
23.10. Piatok18:00Za šťastný pôrod
24.10. Sobota7:00Za našich veriacich 
25.10. Nedeľa7:00+Etela, Štefan, Emília, Pavol
25.10. Nedeľa9:30+Jozef, Hedviga, Jozefína

Dnes je misijná zbierka. Misie môžeme podporiť aj cez e-zbierku (oznam na internet. stránke).                                                                                                                 

V noci zo soboty 24. na nedeľu 25. októbra sa mení letný čas na zimný. O 03:00 si posunieme hodiny na 02:00. Budeme o hodinu dlhšie spať. 

                                                                                                                                                   

Ako vytvoriť záložku pre aktuálne farské oznamy

Milí farníci, 

na našej novej farskej internetovej stránke sa aktuálne farské oznamy nachádzajú priamo na hlavnej stránke v ľavej časti. 

Pre vytvorenie záložky vždy aktuálnych farských oznamov (na jedno kliknutie) je možné použiť aj následovnú adresu:

www.koseca.fara.sk/farske-oznamy

Súťaž vo výrobe Betlehemov

Žiadne obdobie v roku nie je tak vhodné na zblíženie sa rodín, ako advent a Vianoce. Ale len málo rodín prežíva advent v radosti z blížiaceho sa príchodu Božieho syna na svet. Nie je to zavinené len náboženskou ľahostajnosťou a vlažnosťou. Prekážky sú aj v rodinách, kde sa na vianočné prípravy vynaloží príliš veľa úsilia a námahy. Vianočná radosť: čo to je? „ No , aby deti mali pod stromčekom všetko čo si želajú.“ Povie otecko. A mamička? „ Aby bolo napečené, navarené, vyupratovaný každý kút v domácnosti, aby sa všetko len tak ligotalo.“ Je to moc únavné, keď si to rodičia naplánujú takto. Je to zlý program. Áno, deti sa určite tešia na sladkosti aj na darčeky. Ale z oboch stačí polovica, keď dostanú to, čo potrebujú najviac. Aby ste vy rodičia, na nich mali čas, aby ste sa s nimi rozprávali, hrali. Aby vianočná radosť bola úplná, mala by príprava trvať celý advent. Keby si tak oteckovia zaumienili, že každý deň budú oteckami aspoň hodinu. Aspoň hodinu denne sa naplno venovať svojim deťom- to by bola revolúcia vo svete dieťaťa! A mamičky keby si zaumienili byť viac mamičkou ako upratovačkou, pekárkou, kuchárkou, práčkou – to by bol darček pre deti.

Aj takto sa zamýšľa nad obdobím adventu Ladislav Simajchl, autor knihy Cestou do Emauz.

No a aj po prečítaní si tohto zamyslenia, vznikla myšlienka, že jednou z možností, ako tráviť plnohodnotne čas s deťmi, by mohla byť aj výroba Betlehema- jasličiek. A tak v našej farnosti bola vyhlásená súťaž .

 

Čo bolo treba dodržať?

Aby Betlehem vyrábali deti, ktorým môžu pomáhať rodičia, starí rodičia, tety, ujovia, starší kamaráti…

Aby bol vyrobený z ekologicky nezávadných materiálov, najlepšie prírodných (semienka, jadierka, kamienky, papier, bavlnený alebo ľanový textil a nite, drevo, vosk, hlina, piesok, slama, šúpolie, prútie, vlna, suché rastlinky, cesto, mach, drôt a podobne).

Aby obsahoval P. Máriu, sv. Jozefa a Ježiška, troch kráľov a aspoň dve zvieratká, zhotovené vlastnoručne, nie kupované. Na ich zhotovenie možno použiť rôzne techniky (vyšívanie, háčkovanie, modelovanie, drôtovanie, maľovanie, kreslenie, lepenie, šitie, voskovanie ,pečenie a podobne).

A tak vzniklo 17 nádherných dielok, ktoré potešili a zlepšili vianočnú náladu nielen naším farníkom. Na ich výrobu bolo použité drevo, kôra, mach, marcipán, slané pečivo, látky, bavlnky, kamienky…….

Do hlasovania sa v nedeľu 22.12.2019 zapojilo 374 farníkov. 139 ich hlasovalo na sv.omši o 7.00 hodine a 235 na sv.omši o 9.30 hodine.

Najviac hlasov, 135, ich získal Betlehem ktorý vyrobili Aďko a Dominik Martišovci spolu s rodičmi. Ale pochvalu, potlesk a ocenenie si odniesli všetci súťažiaci.

Prajem všetkým deťom veľa nádherných chvíľ strávených s rodinou v pokoji a láske.

text: A. Čaplová

foto: A. Rafajová

Čo je eRko ?

eRko – Hnutie kresťanských spoločenstiev detí

Je detská organizácia s celoslovenskou pôsobnosťou. Základom činnosti hnutia je pravidelná mimoškolská práca s deťmi v malých spoločenstvách – stretkách. Program eRka zabezpečujú vyškolení dobrovoľníci. Združuje viac ako 7000 členov. eRko bolo zaregistrované ako občianske združenie v roku 1990.

Cieľ eRka

Pomáhať pri výchove a neformálnom vzdelávaní detí a mladých ľudí na zrelé kresťanské osobnosti podieľajúce sa na rozvoji spoločnosti, v ktorej žijú. Poslanie eRka sa uskutočňuje cez osobný príklad mladých dobrovoľníkov, ktorí prežívajú spolu s deťmi život v spoločenstve. Východiskovými hodnotami sú: živá viera, radostná služba, otvorené spoločenstvo, úcta k životu, zodpovednosť a dôvera.

Motto:

Radostnou cestou svedectva viery kráčame spolu malí i veľkí.

Pre viac info:
https://erko.sk/
https://www.dobranovina.sk/

Upratovanie kostola

Upratovanie kostola

Košecké zvony – noviny farnosti Košeca


Noviny farnosti Košeca vydáva farský úrad Košeca:

 

  • email:    farskenovinykoseca@gmail.com
  • zodpovedný redaktor:     Katka Melišová
  • Grafická úprava:    Katka Melišová

 


Archív vydaní:

 

2014

Košecké zvony 2014/01

Košecké zvony 2014/02

Košecké zvony 2014/03

Košecké zvony 2014/04


2015

Košecké zvony 2015/01

Košecké zvony 2015/02

Košecké zvony 2015/03

Košecké zvony 2015/04

 


2016

Košecké zvony 2016/01

Košecké zvony 2016/02

Košecké zvony 2016/03

Košecké zvony 2016/04


2017

Košecké zvony 2017/01

Košecké zvony 2017/02

Košecké zvony 2017/03-04


2018

Košecké zvony 2018/01


Dejiny farnosti

Náš košecký rodák, kňaz Marián Vojtek nám láskavo poskytol tento nádherný príspevok:

DEJINY FARNOSTI KOŠECA DO ROKU 1890

Pre záujemcov je uvedená práca k dispozícii aj na stiahnutie ako e-kniha


Diplomová práca Mariana Vojteka
pod vedením Prof. ThDr. Viliama Judáka, PhD.

ÚVOD
Človek má vo svojej pamäti ukryté spomienky z minulosti. Mnohé z nich sú radostné a napĺňajú ho potešením. K týmto spomienkam patrí i spomienka na rodisko, na svoju „rodnú hrudu“ a rodný dom. Toto vyvoláva v človeku príjemné pocity, keď si človek spomína na začiatok svojho života, na kruh rodiny, v ktorej vyrastal, na vlastné detstvo a mladosť a tiež spomienky na tých, ktorí ovplyvnili jeho život v jeho vývoji a spolupracovali v jeho formovaní. Toto bol i prvý dôvod, prečo som si vybral túto tému. Chcel som poukázať na dejiny farnosti Košeca – mojej farnosti, v ktorej som vyrastal. Druhý dôvod spočíva v neznalosti alebo v čiastkových, úlomkových informáciách o dejinách košeckej farnosti pre veriacich farníkov. Veľkým impulzom pre mňa bola hodová kázeň p. kanonika Ladislava Belása z 20. 8. 1995, ktorá poukázala na bohatosť dejín košeckej farnosti. Preto i z tohto podnetu by som chcel touto prácou prelomiť múr neznalosti. Posledný dôvod vychádza z toho faktu, že v Košeci pôsobilo veľa významných duchovných osobností, ktorí popri pozdvihnutí a formovaní duchovného rastu a života veriacich mali vplyv aj na rozvoj kultúrneho, národného, literárneho a sociálneho života Slovákov.
Pri písaní diplomovej práce som vychádzal hlavne z kánonických vizitácií, matrík a z maďarských novín Nyitramegyei Szemle, ale aj s iných historických materiálov, ako napr. Holubyho Materiál k dejinám evanjelickej cirkvi stolice Trenčianskej, atď.
Prácu som rozdelil na niekoľko častí. Najskôr som podal základné informácie o obci Košeca a Košeckom panstve. Potom som urobil prierez históriou farnosti až do roku 1890. Toto ohraničenie som si zvolil nielen preto, lebo v tomto roku zomrel významný košecký farár, ktorého zásluhou prebehla príprava súčasného kostola na konsekráciu a za jeho prítomnosti i samotná konsekrácia, ale i preto, lebo keby som sa zaoberal dejinami farnosti až do dnešných čias, bolo by to veľmi veľa informácií a počet strán. Keby som chcel všetky tieto fakty spomenúť, mnohé by boli vzhľadom na rozsah práce zaznačené len povrchne a čiastkovo. Ďalej by som sa v práci chcel venovať obdobiu reformácie, ktorá neobišla ani našu farnosť. Nakoniec by som svoju pozornosť upriamil na najväčší prínos mojej práce, a to na kňazov, ktorí u nás pôsobili do roku 1890 a ktorí tu zohrali veľmi dôležitú úlohu. Ba odvážim sa povedať, že niektorí zohrali dôležitú rolu i v rámci celého Slovenska.

1. OBEC KOŠECA
1.1. Poloha obce
Obec Košeca leží uprostred Ilavského podolia na náplavovom kuželi Podhradského potoka. Nadmorská výška v strede obce je 255 metrov nad morom a v chotári 242 – 687 metrov nad morom.
Západná považská časť chotára je na náplavoch Váhu a jeho prítokov. Má plochý povrch. Východná časť chotára, ktorú tvoria druhohorné horniny Strážovských vrchov, je vrchovinová až hornatá. Z pôd prevládajú redziny a nivné pôdy. Lesy sa vyskytujú len vo vrchovinovej a hornatej časti.
Časťou obce preteká podhradský potok. Obec je vzdialená od okresného mesta Ilava dva kilometre.
1.2. Prvé stopy osídlenia
Osídľovanie obce Košeca sa datuje do obdobia neolitu. Na jej území bolo objavené popolnicové pohrebisko lužickej kultúry z mladšej doby bronzovej, sídlisko púchovskej kultúry i slovenské sídlisko z veľkomoravskej doby.
V Nozdroviciach, dnešnej miestnej časti Košece, sa našlo sídlisko maďarovskej kultúry zo strednej doby bronzovej a sídlisko púchovskej kultúry.
V Ladcoch sa našlo sídlisko a popolnicové pohrebisko z mladšej doby bronzovej.
V nálezoch pohrebiska lužickej kultúry v Košeci sa okrem nádob nachádzali aj bronzové ozdoby, najmä ihlice, ktoré sa vtedy používali na spínanie odevu. Dve ihlice sa našli v roku 1922 pri stavbe úzkokoľajnej železnice. V septembri 1931, pri úprave jarku vedľa cesty z Košece do Zliechova, sa našli ďalšie tri hroby neďaleko hrobov preskúmaných v r. 1929. V najbohatšom z nich sa našlo deväť nádob a tri bronzové predmety.
V lokalite Hradište v Nozdroviciach sa dávno nachádzali grafitové črepy púchovskej kultúry a dokonca aj črepy z nádob vyrobených na hrnčiarskom kruhu, ďalej hlinené prasleny a závažia z tkáčskeho stavu. Podobné pamiatky sa našli aj na veľkomoravskom sídlisku, ktoré sa rozprestiera pod Hradišťom na juhozápadnom a západnom svahu. Sídlisko patrí k najväčším svojho druhu na celom území severozápadného Slovenska a pochádza z prvého storočia pred Kristom.
1.3. Počiatky obce
O tom, kedy a ako obec vznikla nemáme žiadne písomné dokumenty. Prvýkrát sa spomína v písomných prameňoch roku 1272, keď sa gróf Smaragdus de Kaza (z Košece), syn Jánov, ktorý sa zmieruje s Damiánom, opátom Skalky, v otázke o chotárnych hraniciach.
Ale nič sa tu nehovorí o založení obce. Keďže sa spomína šľachtický titul de Kaza, teda šľachtic z Košece, ešte k tomu gróf, môžeme sa domnievať, že tak ako okolité dediny (Dubnica, Ilava) mali dosť vysoký stupeň hospodárskeho, sociálneho a právneho vývoja, mala ho teda i susedná Košeca. Na základe tohto môžeme predpokladať, že obec bola založená v predchádzajúcich storočiach.
V roku 1397 sa v listine uvádza ako „villa Kazza“, čo znamená dedinu.  V roku 1467 sa Košeca uvádza ako mestečko (oppidum), ktoré plnilo funkciu remeselníckeho, trhového a obchodného centra panstva. Postupne nadobudlo právo vydržiavať si štyri výročné trhy. V 19. storočí túto výsadu stratilo. 
Mestečko Košeca malo menšiu súdnu právomoc nad svojimi obyvateľmi. Súdili sa menšie previnenia ako ohováranie, susedské spory a podobne. Na odstrašovanie previnilcov sa používal kamenný pranier, ktorý bol zbúraný v roku 1848. Krádeže a rôzne zbojstvá súdil zemepán. Popravovalo sa na panskej šibenici, ktorá stála na pomedzí chotárov Košece a Ilavy a používali ju obe panstvá spoločne. Na vykonanie hrdelného trestu si požičiavali kata obyčajne z Trenčína. Vysvitá to i z listu košeckého panstva mestu Trenčínu, datovaného do roku 1642. 
1.4. Názov obce v dejinách
Nepodarilo sa mi zistiť pôvod pomenovania obce Košeca. Spomína sa však pod týmito názvami:
– Kaza (1272)
– Costa (1332)
– Kazza (1397)
– Kazza aliter Kossecz (1598)
– Kossecza (1773)
– Kossa, Kossecza (1773)
– Kóscha, Koschecza (1786)
– Kossa, Kassa, Kosseca (1808)
– Kaszsza, Kossa (1873 – 1882)
– Kassza (1888)
– Kasza (1892 – 1913)

Košeca ako mestečko mala aj svoju pečať. Je okrúhla v priemere 44 milimetrov. Na nej je v bohatom pozahýbanom plášti medzi piatimi hviezdami vznášajúca sa Panna Mária (Sancta Maria Assumpta), so zatvorenou korunou na hlave a okolo hlavy je veľká svätožiara. V perličkovom kruhu sa nachádza kolopis: „SIGILLVM: OPPIDI: KASSAE.“
 

2. KOŠECKÉ PANSTVO
2.1. Hrad Košeca
„Ako prvých pánov spomína povesť do temnoty zahalenú rehoľu templárov, akiste iba preto, že je to najpohodlnejšie a najjednoduchšie východisko, ako sa vyhnúť nepríjemnému priznaniu, že vlastne nič spoľahlivého nevieme.“ 
Kto a kedy staval základy hradu, nevieme. Možno, že bol len jeden z mnohých hradov, ktoré boli postavené už vtedy, keď Maďari prišli na naše územie. Tieto hrady obklopovali Veľkomoravskú ríšu pozdĺž Váhu a Karpát. Túto domnienku podporuje aj archeologický nález slovanskej keramiky v roku 1955, pretože miesto nálezu leží oproti zrúcaninám hradu.
V roku 1272 je prvá písomná zmienka o už spomínanom grófovi Smaragdusovi de Kaza (z Košece), ale existencia samotného hradu je doložená až v roku 1312, keď Lorandus, comes castellanus de Kosycz, dáva povolenie založiť Kolárovice. 
Hrad existoval až do 17. storočia. V búrlivých rokoch tej doby sa majiteľ Košece Štefan Petróci (Petrőczy) zaplietol do Vešeléniho (Vesselenyiho) sprisahania a práve u Petróciho sa mali sprisahanci schádzať. V pláne sprisahania bolo, že v okolí Schottwienu podľa jednej verzie mali prepadnúť cisára Leopolda I., keď mal ísť v ústrety svojej neveste Margaréte Španielskej (podľa inej verzie mal byť cisár zajatý na poľovačke) a ako zajatca ho mali odviesť na Košecu, kde ho mali tak dlho väzniť, kým by nepodpísal pripravenú listinu a až potom ho pustiť na slobodu. Rozličnými okolnosťami bolo sprisahanie i sprisahanci odhalení. 
Hrad začalo obliehať cisárske vojsko Petróci s Tökölyovcami, ktorí sa nachádzali na hrade Košeca, z neho ušli najprv na Likavu a potom do Sedmohradska. Košeckej posádke cisárske vojsko povolilo voľný odchod z hradu, keďže páni ušli. Hrad potom cisárske vojsko nielen vypálilo, ale niekoľkým stovkám sedliakom prikázali do základov ho rozváľať. Medňanský uvádza, že vojsko viedol generál Heister. Surový so Šišmišom tiež uvádzajú, že hrad bol zbúraný v roku 1670 na príkaz generála Heistera. Rutšek však uvádza, že to bolo v roku 1671 a Chorényi uvádza, že hrad bol dobitý 16. 11. 1670, ale cisárskym generálom bol Pavol Eszterházy.
I keď tu nachádzame nezhody, predsa však môžeme súhlasiť s mienkou Medňanského, že „prvá správa o chystanom únose a uväznení cisára na Košeci pochádza od Wagnera, dejepisca Leopolda I. Hoci Katona odhalil viac protirečení, do ktorých sa Wagner zaplietol, a tým vyslovuje vážnu pochybnosť o pravdivosti jeho údajov, predsa sa len zdá, že nie celkom zavrhnutiahodným potvrdením týchto správ je plánovité a namáhavo uskutočňované úplné zničenie košeckej pevnosti… Lebo takýmto zničením nebol postihnutý ani jeden z mnohých hradov Tökölyho či jeho prívržencov, ktoré cisárske vojsko dobylo.“
2.2. Patronátne rody
Po Smaragdovi a Lorandovi v roku 1323 bol majiteľom panstva Demeterius de Nechte. Košeca bola len krátko v Demeteriových rukách, lebo v roku 1330 už bola kráľovským majetkom (castrum regale Kazcha) až do konca 14. storočia. Podľa Žigmundovej donácie z roku 1397 sa majiteľom Košece stal Mikuláš, brat Ctibora z Beckova.  V jeho držaní bolo košecké panstvo len krátko, lebo už v roku 1407 je spomínaný ako kráľovský kastelán Štefan, syn Vavrinca z Lieskova. Nekôr v roku 1429 hrad Košecu a k nemu patriace dediny zabrala a prisvojila si rodina Lieskovská.V rokoch 1432 – 1434 sa spomína zbojstvo Petra z Lieskovca, ktorý spolu s Jakubom z Motešíc a Tomášom z Lipníka vtrhol na majetky Juraja, syna Šimona z Bošian, prívrženca Žigmunda Luxemburského, v Čavoji a Temeši a majetok tamojších poddaných vzal na hrad Košecu. Títo na hrade Košeca boli prívrženci husitov a boli v úzkom styku s husitskou posádkou v Lednici, s ktorou spolupracovali.Pretože rodina Lieskovská (potom sa nazývala aj Kassai alebo Košecká) nielen že sympatizovala s husitmi, ale neskoršie sa k nim aj otvorene pridala, Matej Korvín po upevnení svojej moci im pre ich zradu v roku 1462 odňal Košecký hrad aj s panstvom a dostal ho do daru Blažej Magyar.Ako jeho majetok sa okrem Košece spomínajú: Malé a Veľké Košecké Podhradie, Ladce, Hloža, Tunežice, Podhorie, Dolné a Horné Kočkovce, Kopec, Košecké Rovné, Vilkie, Pružina s mýtom, Závratie, Mojtín, Misarov, Sebedražie, Nosice, Milochov, Herbotín, Horná a Dolná Poruba, Horný a Dolný Lieskov, Paština Závada, Horný Moštenec, Ďurďové, Kňazova Lehota.V roku 1493 palatín Štefan Zápoľský dostal do daru Košecký hrad od Pavla Kinižiho, zaťa Blažeja Magyara, i s hradmi Ilavou a Lietavou za 40 000 zlatých, nadobudnutých ako zálohu, neskôr do úplného vlastníctva. V roku 1516 záložným právom nadobudol hrad a panstvo Klement a Ladislav Rožoň od kráľa Jána Zápoľského.Po bitke pri Moháči, v rokoch sporov medzi Jánom Zápoľským a Ferdinandom Habsburským, cisárske vojsko, ktoré viedol Ján Katzianer, zaútočilo aj na hrad Košecu. Pri tejto akcii Katzianer hrad obsadil a dal ho aj s panstvom Pavlovi Kišovi, ktorý si dal meno Petróci(Petrőczy). Bol to šľachtic balkánskeho pôvodu a hrad i s panstvom dostal za vojenské zásluhy.  Rutšek spomína, že sa tak stalo v roku 1527. Petróciovci na hrad Košecu dostali v roku 1567 novú donáciu od cisára Maximiliána a hrad i s panstvom vlastnili až do roku 1670, keď bol zbúraný. V roku 1672 bola tohto majetku odhadnutá na      75 925 – 91 110 zlatých, k tomu rybník, poľovné právo, lesy, kaštieľ a dobytok v hodnote 5 700 zlatých. V čase svojho najväčšieho rozsahu malo panstvo     51 000 jutár  a v obvode hradu bývajúci drobní zemania vlastnili asi 15 000 jutár.V roku 1676 získal košecké panstvo jágerský biskup Peter Lipai (Lippay) zo Zomboru. Sobášom jeho dvoch neterí Alžbety za Mikuláša Ilešháziho (Illyésházyho) a Žofie za Pavla Motešického sa Košecké panstvo rozdelilo. Motešickým patrili Ladce a severnejšie ležiace dediny. Spravovali tento svoj podiel z Ladiec, kde si dali v 18. storočí postaviť kaštiel. Ilešháziovci sa zdržiavali v polovici 18. storočia vo svojom kaštieli v Dubnici nad Váhom a patrili im okrem mestečka Košece aj dediny v zliechovskej a porubskej doline.Štefanom Ilešházim v prvej polovici 19. storočia vymierajú Ilešháziovci po meči a ich podiel prešiel na rodinu Motešických. Od Motešických potom koncom 19. storočia oba majetkové podiely kúpil viedenský židovský bankár Adolf Schenk, ktorý sa dal pokrstiť a stal sa katolíkom, získal barónsky titul a predikát „von Ledecz“.Avšak Starek, trenčiansky farár, píše, že Košecké panstvo získal gróf Lipai zo Zomboru, (ktorý nebol jágerský biskup, lebo) po ňom zdedila Košecké panstvo dcéra Barbora a až jej dcéry boli už spomínané Alžbeta a Žofia, ktoré svojimi sobášmi rozdelili Košecké panstvo.

3. FARNOSŤ KOŠECA A FARSKÝ KOSTOL NANEBOVZATIA PANNY MÁRIE
3.1. Založenie farnosti
Kanonická vizitácia farnosti Košeca z 9. októbra 1797 uvádza, že táto farnosť je veľmi stará a o roku zriadenia niet zmienky.
Prvá písomná zmienka o farnosti Košeca sa nachádza v pápežských desiatkových účtoch z rokov 1332–1337, ktoré spomínajú v obvode trenčianskeho archidiakonátu (do ktorého patrila aj košecká farnosť) 32 farností. Tu sa medzi Žilinou, Považskou Bystricou, Visolajmi, Ilavou, Dubnicou a Trenčínom spomína aj fara v Košeci.  Samotný zápis uvádza, že „Item N. de Costa iuratus, ut supra solvit XXIII. grossos“  (tiež farár z Košece zložil milodar 23 grošov). Surový so Šišmišom uvádzajú, že farár sa volal Mikuláš.  Pravdepodobne vychádzajú z toho, že Mikuláš je v latinčine Nicolaus a odtiaľ skratka N. To, že košecký farár zložil 23 grošov, je dosť veľa, lebo inde dávali len 7, 9, 10 grošov. Muselo ísť teda o bohatú faru i farnosť.
Schematizmus z roku 1790 uvádza, že okrem mestečka Košece počíta sa do farnosti šesť filiálok: Nozdrovice, Tunežice, Ladce, Veľké Podhradie, Malé Podhradie a Kopec. Celá farnosť mala 2 858 katolíkov, dvoch evanjelikov a 25 Židov. 
Nozdrovice sú vzdialené od Košece 15 minút. Bola to zemianska dedina, ktorá mala cintorín, ale bez kríža i bez zvona.
Tunežice sú vzdialené od Košece 30 minút. Mali cintorín s krížom. V strede dediny sa nachádzala drevená zvonica s 90 – kilogramovým zvonom.
Ladce sú vzdialené od Košece 45 minút. Majú kostol. V dedina sa nachádzala drevená vežička so 120 – kilogramovým zvonom. Mali tiež cintorín s krížom.
Veľké Podhradie je vzdialené od Košece 1 hodinu. Má tiež cintorín s krížom.
Malé Podhradie je vzdialené od Košece tiež 1 hodinu a má tiež cintorín s krížom. Obe dediny delí vŕšok, na ktorom bola spoločná drevená zvonica so zvonom.
Kopec je vzdialený od Košece 2,5 hodiny. Nad dedinou bola zvonička so 60 – kilogramovým zvonom. Mal tiež cintorín s krížom. 
Do roku 1737 boli ešte košeckými filiálkami Klobušice. Terajšiu obec Klobušice tvorili tri dediny: Horné, Dolné a Stredné Klobušice. Jedny z nich už v 15. storočí patrili Ilavskému hradu a podľa niektorých si ich privlastnila ilavská fara. V roku 1737 všetky troje Klobušice pripojili k ilavskej fare s podmienkou, že zemania Klobušickí sa môžu naďalej pochovávať do krýpt pod košeckým kostolom a môžu sa sobášiť pred košeckým farárom.
V roku 1831 biskup Vurum založil novú farnosť Hornú Porubu a od košeckej farnosti odtrhol filiálky Malé Podhradie a Kopec a pripojil ich k tejto farnosti. Tak za necelé storočie Košeca stratila štyri filiálky: Malé Podhradie, Kopec a k Ilave pripojené dvoje Klobušice.
3.2. Prvý farský kostol
K farnosti nutne patrí i farský kostol, kde by sa veriaci mohli zúčastňovať slávenia najsvätejšej obety a iných pobožností, kde by sa mohli navzájom posilniť vo viere, nádeji a láske, a tak vytvárali skutočné a opravdivé farské spoločenstvo.
O tom, kedy bol postavený prvý farský kostol, nemáme zmienku, ale keďže už v spomínaných pápežských desiatkových účtoch z rokov 1332 – 1337 existovala dosť bohatá farnosť, treba predpokladať, že farský kostol už v tomto čase musel stáť. Či tento kostol je ten istý, ktorý spomínajú vizitácie v 18. storočí, nevieme.
Choréni vyslovil domnienku, že kostol ako je to napísané v Gustíniho (Gusztinyiho) vizistácii sa veľmi podobal alebo možno bol úplne rovnaký, ako starý  magyarovský kostol v Ilave. A potom, čo od roku 1461 do roku 1490 Košecu mal Blažej Magyar, asi nie je odo mňa odvážne si myslieť, že aj táto stavba patrila Magyarovcom. 
Z tohto môžeme teda uvažovať, že možno bol Blažejom Magyarom postavený nový kostol alebo prvý kostol bol prestavaný. Je to len domnienka lebo i vizitácia z roku 1797 uvádza, že nie je známy staviteľ tohto kostola, a tiež nie sú známe ani staršie znaky konsekrovania, nie sú ani písomnosti; jedine jarmoky, a to na tretiu nedeľu po veľkej noci. Tento jarmok sa zachovával na pamiatku konsekrácie kostola.
Počas reformácie a rákociovských nepokojov kostol slúžil luteránom a ich obradom a takto bol „sprofanovaný“. Keď nastal v kráľovstve pokoj, kostol bol vrátený katolíkom, znova bol posvätený a slúžil potrebám viery. Najviac sa o obnovu kostola pričinila pani Judita Tolvayová, vdova po Imrichovi Motešickom.
V roku 1635 prišla veľká búrka a nastala taká povodeň, že sa voda z Podhradského potoka, ktorý tiekol blízko kostola vyliala, podryla základy svätyne a časť odplavila. S touto udalosťou sa viaže ľudová povesť, ktorá hovorí, že jeden luteránsky kazateľ nechal sňať z hlavného oltára kostola v Košeci obraz Panny Márie. Tento obraz dal priviazať ku konskému chvostu a dovtedy nechal koňa behať po uličkách mestečka, kým sa obraz celkom neroztrhal. Bola to veľká sláva, že tento balvan „pápežencov“ – ako hovorili luteráni – odstránili. Onedlho na to luteránsky kazateľ smrteľne ochorel a zomrel. Podľa jeho žiadosti jeho telo pochovali za hlavný oltár. Za krátky čas, po veľkej búrke, sa potok vylial, rozrušil a pretrhol múry kostolnej svätyne a telo pochovaného kazateľa voda pred očami každého obyvateľa Košece odplavila do Váhu. Veriaci v tom videli Boží trest a mnohí sa vrátili do katolíckej Cirkvi.  Kostol bol dobročinnosťou veriacich opravený. Svedectvom o tejto povodni a následnej oprave kostola bol v oblúku svätyne nápis – chronostikum:
•qVoD • Irata • aqVa • abrIpVIt • DeVota • Cvra • reDIntegraVIt •
Avšak táto povodeň narušila i statiku kostola a ako sa uvádza v roku 1797, steny porušené pre starobu a nedobrý terén boli podoprené stĺpmi. Takisto narušená bola i veža spojená s kostolom.
Pretože bol kostol takto porušený a tiež bol nedostačujúci pre množstvo veriacich, začali stavať nový kostol. Po provizórnom dokončení nového kostola okolo roku 1830 bol tento starý kostol „kde sa od mnohých rokov odbavovali bohoslužby, bol zbúraný.“
3.2.1. Exteriér kostola
Vizitácie uvádzajú, že kostol bol postavený z pevného materiálu. Bol elegantný, ale pre množstvo veriacich už v roku 1766 nedostatočný. Kostol stál na starom cintoríne, ktorý bol obohnaný murovanou ohradou, v ktorej boli tri vchody. Prvý bol stabilný (pravdepodobne od dediny), druhý bol tiež stabilný zo strany fary. Nad touto bránou bola izbička, ktorá slúžila farárovi ako sýpka. Tretím vchodom bola bránka zo strany farského areálu (pravdepodobne používaná farárom). Kostol mal dva vchody zaistené dvojitými dverami na zámky. Prvý vchod bol z čela kostola, druhý zboku po pravej strane kostola. Oba vchody mali predsieň.
Veža bola murovaná a spojená s kostolom. Vizitácia z roku 1728 uvádza, že na nej bola i zvonica a v nej zavesené tri zvony: prvý mal asi 100 kilogramov, druhý vážil asi 300 kilogramov a tretí mal 20 kilogramov. Nad svätyňou, nad hlavným oltárom bola zvonička, ktorá mala zvukové hodiny (tu sa odbíjali hodiny). Bol tam malý zvonček, ktorým sa zvonilo aj na pozdvihovanie.  (Na dedinách kedysi bývalo zvykom, že keď bolo pozdvihovanie, tak sa práve takýmto zvonom dávalo všetkým na vedomie, že je v kostole práve pozdvihovanie, aby i ľudia, čo boli mimo kostola, adorovali.)
Strecha kostola i veže bola pokrytá šindľom, ktorý bol obnovený v roku 1786. Statika kostola po povodni roku 1635 i vekom veľmi utrpela. Preto aj vizitácia z roku 1797 uvádza, že steny boli pre starobu a nedobrý terén porušené a bolo treba použiť podporné stĺpy. Pre veľké nebezpečenstvo v roku 1775 boli na rozkaz grófa Jána Ilešháziho pod oknami steny orúcané od omietky. Zvonica bola prenesená z veže na vchod do cintorína. Už sa spomínajú nové zvony: prvý z roku 1759 bol zhotovený na náklad farnosti a mal asi 900 kilogramov, druhý zaobstarali farníci, mal 400 kilogramov a rok zhotovenia sa neuvádzal, tretí bol z roku 1761, v roku 1775 puknutý a potom preliaty. (Asi pravdepodobne pukol pri prenášaní.) Štvrtý bol z roku 1765 zhotovený na náklad kostola. Všetky štyri zvony boli konsekrované. Na vežičke nad svätyňou zostal malý, asi 12 kilogramový zvonček. V roku 1755 boli zhotovené hodiny, ale pre poškodenú vežu boli tiež umiestnené na vchode do cintorína.
Prvý zvon bol posvätený na počesť Panny Márie a svätého Jozefa. Druhý zvon bol posvätený na počesť Panny Márie Nanebovzatej. Tretí zvon, ktorý mal asi 80 kilogramov, bol bez patróna a štvrtý zvon vážil asi 60 kilogramov, bol to asi umieračik. 
3.2.2. Interiér kostola
V kostole sa nachádzali dva oltáre. Prvý je hlavný oltár, uprostred neho bol namaľovaný obraz Panny Márie Nanebovzatej ako titul kostola. Sprievod anjelov v chóre ju vznášal do neba a je tam i zbor apoštolov. Táto maľba bola v elegantnom, vyrezávanom, pozlátenom a postriebrenom ráme, vymaľovaná modrou a červenou farbou. Nad rámom bola vyrezávaná, pozlátená a červenou farbou vymaľovaná koruna, ktorú niesli dvaja anjeli. Na vrchu bol namaľovaný obraz Najsvätejšej Trojice s asistenciou anjelov.
Na strane evanjelia, (na ľavej strane) bola socha svätého Jána Krstiteľa, nad ňou socha svätej Kataríny a za Jánom Krstiteľom bola ešte socha svätého Štefana, uhorského kráľa. Na tej strane mal byť ešte vyrezávaný obraz svätého Františka Xaverského..
Na strane epištoly (na pravej strane) bol trojitý ozdobený stĺp a pri ňom socha svätého Jána, evanjelistu, nad ňou socha svätej Barbory a ešte vyššie bola socha svätého Ladislava, kráľa. 
Oltárny stôl bol murovaný, na starom drevenom oltári bola položená kamenná doska. Bohostánok bol drevený s dvoma anjelmi po bokoch, ktorí majú v rukách kadidlá a umiestnený tam bol ešte obraz ukrižovaného Krista, ktorý zaobstaral gróf Ján Ilešházi v roku 1775. Oltár mal dvanásť svietnikov, bol riadne konsekrovaný a opatrený plachtami. 
Druhý, tzv. menší oltár bol na pravej strane kostola, ktorá bola zriadená nákladom pána Wolfganga Nozdrovického (Nozdrowiczkého) a postavená so súhlasom ordinára. Oltár bol zasvätený úcte svätého Jána Nepomuckého. Bolo na ňom niekoľko sôch anjelov a svätých. Hore bola zobrazená najsvätejšia Trojica s korunovaním preblahoslavenej Panny Márie. Oltár mal oltárny kameň, ktorý zaobstaral Jozef Peres, farár v Ilave.
Svätyňa bola vyložená štvorcovými dlaždicami. Strop svätyne bol vyzdobený viacerými symbolmi a tajomstvami Panny Márie, farebne vymaľovaný.
Kostol bol opatrený lavicami, ktoré boli po dvoch stranách, takže uprostred bol voľný priestor. Bolo ich desať a boli dobre urobené. 
Kostol mal dva chóry a vchod na ne bol upravený tak, aby tam mohli vyjsť ľudia. Na hornom chóre bol starý organ, ktorý bol obrátený k hlavnému oltáru a mal šesť registrov.
Na ľavej strane kostola bola pripevnená k múru vyrezávaná kazateľnica, ktorá bola ozdobená zlatom a striebrom i farebne vymaľovaná. Ozdobovali ju tiež skupiny sôch. V strede bola socha Ježiša Krista Spasiteľa a okolo boli štyria evanjelisti. Ďalej tam boli učitelia Cirkvi svätý Gregor Veľký, pápež a svätý Augustín a ešte socha svätého Jána Nepomuckého. Na kazateľnici bola socha svätého Michala, archanjela a okolo neho veľa anjelov, ktorí držali v rukách nástroje umučenia Pána. Na tej istej strane bola i krstiteľnica vytesaná do múru, dobre uzavretá so sochou svätého Jána Krstiteľa, ako krstí Spasiteľa. V nej bola medená nádoba na krstnú vodu. Tam tiež boli uchovávané posvätné oleje v troch pozlátených nádobách. Taktiež na ľavej strane bola i murovaná sakristia. Mala dvojité okná i s mrežami. Keďže lúče slnka sem veľmi nesvietili, bola vlhká. V nej bola drevená skriňa, spovedelnica, kalichy, liturgické príslušenstvo a oblečenie. 
V kostole sa nachádzali i krypty. prvá bola pod svätyňou, druhá pod bránou kostola a vchod do nej bol zo stredu kostola. Tretia krypta bola panská v strede lode kostola (asi pre hlavných patrónov). Štvrtá krypta bola pre rodinu Nozdrovických v strede kostola, piata bola pri bočnom vchode pre panstvo rodiny Klobušickej. (Pri príležitosti vizitácie biskupom Gustínim v roku 1766 si urodzený pán Filip Mitický nárokoval právo, aby mohol byť pochovaný tu v tejto krypte.) Šiesta krypta bola pod oltárom svätého Jána Nepomuckého, ktorú zriadil pre seba a svojich dedičov a potomkov Wolfgang Nozdrovický. Siedma krypta bola pod šiestou pre zemiansku rodinu Vrana (Vranovskú). 
3.3. Farská budova
3.3.1. Stará farská budova

Stará farská budova bola celá z dreva. Bola to poschodová budova. Na prízemí mala miestnosť pre domácu čeľaď, ktorá bola spojená prostredníctvom predsiene s dvojdielnou komorou. Pod ňou bola pivnica opatrená zámkom. Na poschodí boli dve izby pre osobné a úradné potreby farára. Okná na fare mali decentné, železné mreže. Celá fara bola pokrytá šindľom. Na dvore fary stáli hospodárske stavby: maštale, dve stodoly a voziareň, ktoré boli pokryté slamou. Pri týchto stavbách sa rozprestierala štepnica (ovocný sad), dve zeleninové záhradky a dva ovčince. 
3.3.2. Nová farská budova
Košecký farár Štefan Kolbay veľmi horlivo a svedomite konal svoje dušpastierske povinnosti i čo sa týka obrátenia luteránov späť do katolíckej Cirkvi. Takémuto dobrému farárovi aj patróni radi splnili želanie. Keďže stará košecká fara bola celá z dreva a bola v zlom stave, na jeho prosbu patróni, a to hlavne pani Motešická, rodená barónka Judita Tolvayová, s nejakým príspevkom od Ilešháziovcov v rokoch 1750 až 1752 postavila novú, súcu farskú budovu. 
O tom svedčí i zápis v košeckej farskej matrike, ktorý hovorí, že v roku 1750 postavili z pevného materiálu novú faru ako prízemnú budovu. Pozostávala z dvoch izieb, ktoré boli obrátené oproti východu slnka a na juh, chodby, kuchyne, izby pre čeľaď (gazdinú), komory a z bývania farára. Stará fara bola zo zlého materiálu celá z dreva. Vrchnosť preto dala na stavbu novej farskej budovy povolenie. Najviac dal na stavbu fary Štefan Kolbay, košecký farár. Dobrá bola však i spolupráca osvieteného pána Imricha Borčického, hospodárskeho správcu Ladeckého panstva.
V tom istom roku 1750 z rúk pána Alexa Príleského, evanjelika, kúpila nejaký majetok i s príslušenstvom (pravdepodobne nábytok a zariadenie) barónka Judita Tolvayová pre svojho jediného syna Jozefa Motešického, ktorý bol v tom roku bol zosobášený s kontesou Janou rodenou Herbenstein. Majetok (nábytok) darovali do farskej budovy. Tento zápis od slova do slova odpísal z matriky mesta Ilavy ako pamätihodnosť pre košeckých farárov Jozef Emmanuel, košecký kaplán dňa 11.1. 1842.
Pri vchode do fary bola v roku 1777 postavená z pevného materiálu kaplánka. Mala jednu izbičku. Fara i kaplánka boli pokryté šindľom. Pod kaplánkou bola pivnica a k nej bolo pripojené humno s voziarňou. Oproti fare sa nachádzali tri maštale z roku 1822. Po ľavej strane bola izba pre služobníctvo, ktorá bola urobená zo starej kostnice. Po pravej strane bola stodola z roku 1760 so senníkom. 
3.4. Súčasný farský kostol
3.4.1. Výstavba kostola

Starý farský kostol bol už koncom 18. storočia vo veľmi zlom stave a okrem toho bol pre veriacich farníkov malý, nepostačujúci. Biskup Fuchs súril so stavbou nového, väčšieho kostola. A nielen to, aj si ho vyprosil u patrónov. Patróni na tento cieľ dali 4000 zlatých.
Základný kameň bol položený: „Leta Páne 1799 dne 15 – júli založení kamen Chrámu Košeckého na den Rozeslání Apoštolov, za richtárství Šteffa Pápiho a prísažných Jána Baláža, Jána Gábela, Jura Fúseka, Jana Škorvánka, Ondreja Košíka, Jura Ševčíka a Andreasa Markusa na ten čas notáriusa.“
Keď bol položený základný kameň, urobili sa základy. Po vyčerpaní spomínanej sumy 4000 zlatých sa použila pokladnica kostola: asi 6000 zlatých. Táto suma v prospech kostola stále vzrastala. Keď peniaze došli a minuli sa, znova a znova sa apelovalo na patronát, aby prispel a aby sa mohlo pokračovať v stavbe kostola. Stavalo sa po čiastkach. 
Až v rokoch 1829 – 1830 bol kostol z vnútra natoľko hotový, že sa v ňom mohli konať bohoslužby. Na vine takémuto pomalému tempu stavania bol nedostatok peňazí a drahota zapríčinená francúzskymi vojnami. Stavba pohltila všetky peniaze kostola, a tak nebolo na nové zariadenie kostola lež sa vnútorné zariadenie prenieslo zo starého kostola do nového, ale nebolo to nič pekné.  Stavba kostola bola dokončená v roku 1833.
3.4.2. Exteriér kostola
Kostol „u samej hradskej cesty je na krásnej rovine ponad Váhom vyvýšenej tak vystavaný je, že zo všetkých stran celého okolia vidieť sa môže, a jakoby nad celým romantickým údolom panovať chcel.“ 
Nachádzal sa (v tom čase mimo dediny) na pravej strany fary na vyvýšenom a suchom mieste. Bol dobre chránený pred požiarom a nebol ohradený žiadnym plotom. Kostol je postavený z pevného materiálu  v barokovo – klasicistickom slohu. Je to jednoloďová stavba zo segmentovým uzáverom presbytéria. Trojosová fasáda s lomeným štítom je členená vysokým rádom pilastrov a luisérnymi oknami. Nad štítom sa nachádza nízka vstavaná veža. 
Kostol nemal zvonicu. Zvony sa nachádzali na starej zvonici nad bránou do starého cintorína. (Už o nich bola reč pri opise starého kostola.) Až v októbri 1839 zvony boli prenesené na vežu tohto nového kostola. Strecha kostola bola pokrytá šindľom a nad svätyňou bol pripevnený kríž. Kostol býva bezpečne uzatvorený a kľúče od neho sa uchovávajú u farára. Pri vchode do neho sa nachádza kríž.  Je z kameňa a bol postavený v roku 1784 v barokovom slohu.
3.4.3. Interiér kostola
V kostole sú nápadne vysoké priestory zaklenuté pruskými a českými klenbami, ktoré sa zbiehajú do konkávne riešených nástenných pilierov. 
Pretože stavba kostola pohltila všetky prostriedky, zariadenie kostola, a to hlavne oltáre a kazateľnica boli prenesené zo starého kostola, ako už bolo spomenuté. V kostole sa nachádzali dva oltáre. Prvý, väčší, bol hlavný oltár na počesť nanebovzatia Panny Márie. Druhý oltár vznikol vďaka prispeniu rodiny Nozdrovických. Bolo to v roku 1797.  Na oboch boli posvätené drevené oltárne obrazy, mali tiež kríž a hlavný oltár mal šesť drevených svietnikov, menší oltár štyri. Menza oltárov bola drevená, nemala nijaké antipendium. Boli bez ozdôb. Mali tzv. portatíle, oltárny mramorový kameň s relikviami, na ktorom sa slúžila svätá omša, pokiaľ nebol oltár konsekrovaný. Uprostred hlavného oltára bol bohostánok, v ktorom sa okrem monštrancie a cibória nič iné neuchovávalo. Bol stále uzavretý a kľúč od neho sa uchovával v sakristii.
Kostol bol opatrený lavicami, ktoré boli po oboch stranách lode, takže v prostriedku bol voľný priestor. Boli urobené z tvrdého dreva. Mal tiež dve spovedelnice opatrené mriežkami a umiestnené v svätyni. Namiesto krstiteľnice slúžil jeden stôl a na ňom sa uchovávali i posvätné oleje a krizma.
Kostol má murovaný chórus, ktorý podopierajú dva stĺpy. Na ňom sa nachádzal organ, ktorý mal šesť registrov.
Kostol mal relikvie svätého Kríža, ktorých potvrdenie autentickosti bolo v roku 1749.
Kostol bol obdarovaný aj plnomocnými odpustkami pre veriacich, ktorí sa vyspovedali a prijali Sviatosť Oltárnu. V breve Indulgentiarum pápeža Pia VII. zo dňa 22. 7. 1801 sa stanovuje možnosť štyri razy do roka získať v košeckom kostole odpustky a to:
1. na deň Nanebovzatia Panny Márie
2. na prvú nedeľu po Troch kráľoch
3. na druhú nedeľu po Veľkej noci
4. na niektorý deň, ktorý označí biskup.
Biskup Fuchs pridal dodatok, v ktorom dáva na vedomie tento apoštolský list a štvrtú možnosť získať odpustky stanovil na deň, ktorý padne na slávnosť výročnej farskej poklony Sviatosti Oltárnej, a to na piatu nedeľu po Veľkej noci.
Medzi cenné predmety farského kostola patrili: jedna strieborná pozlátená monštrancia, dva pozlátené strieborné kalichy a strieborný relikviár s ostatkami svätého Kríža. 
Farár Emmanuel interiér kostola doplnil a staré zariadenie vymenil, aby kostol slúžil na väčšiu chválu a slávu Božiu.
V roku 1921 bol interiér kostola vymaľovaný v secesnom slohu maliarom Olšinským.  V roku 1922 bol daný do kostola nový hlavný oltár a oltár k božskému Srdcu Ježišovmu. 4. 8. 1963 pri požiari sakristie úplne zhorela kazateľnica. 
3.4.4. Bohoslužobný poriadok
V kostole sa zachovával pevný poriadok bohoslužieb predpísaný vizitáciou. Vo sviatočných dňoch a v nedele sa zvonilo o ôsmej, na malú, tichú svätú omšu, na ktorej sa kázalo. Po jej skončení sa zvonilo druhý raz. O 9:45 sa zvonilo tretí raz. Keď bol kňaz pripravený, dával znamenie zvončekom. Najprv boli čítania a evanjelium v ľudovej reči (po slovensky), potom bola kázeň. Druhý kňaz bol už medzitým oblečený do omšového rúcha a keď kazateľ zostúpil z kazateľnice, prichádzal k oltáru a bola veľká spievaná svätá omša. Na sviatky prvej triedy s oktávou a na prvé nedele sa slúžila svätá omša s vyloženou Sviatosťou Oltárnou a s viacerými zapálenými sviecami.
V adventné nedele poobede sa zvonilo o jednej hodine a deti sa schádzali na katechézu do školy, ktorá trvala do 14:45, potom sa opäť zvonilo a konali sa litánie. Táto katechéza sa konala vo všetkých dedinách, kam sa posielali inštruktori, i sami kňazi chodili raz do jednej, inokedy do druhej dediny pre väčšiu istotu. Toto sa konalo až do vianočnej svätej spovede.
Vo všedné dni adventu sa zvonilo ráno o piatej hodine a o 5:45 bola rorátna svätá omša, na konci ktorej sa vykladalo a požehnávalo s cibóriom.
Vo všedných dňoch od sviatku svätého Michala do sviatku svätého Juraja sa zvonilo o ôsmej hodine a 8:15 bola svätá omša. Od svätého Juraja do svätého Michala sa zvonilo o hodinu skôr.
Na vigíliu Narodenia Pána bolo prvé zvonenie o 23. hodine, druhé o 23:30 a o 23:45 tretie zvonenie. O 24:00 bola spievaná svätá omša.
14. februára, na sviatok svätého Valentína, patróna kostola v Ladcoch, bola svätá omša v Ladcoch, ale pobožnosť sa prenášala na nasledujúcu nedeľu, keď po malej omši v Košeci šla procesia s ľudom na filiálku, kde bola kázeň, svätá omša a aj litánie s vyloženou Sviatosťou Oltárnou. Podobne aj na deviatu nedeľu po Duchu Svätom, kedy bolo výročie dňa konsekrácie kostola v Ladcoch.
Deň pred dňami, v ktorých bolo možno v košeckom kostole získať odpustky, bývali litánie a pritom bola príležitosť k svätej spovedi pre farníkov z Košece. V deň získania odpustkov sa spovedali veriaci z filiálok.
Na sviatok Nanebovzatia Panny Márie – v deň patrocínia – i na piatu nedeľu po Veľkej noci, keď bola celofarská poklona, prichádzala procesia z Ilavy. Sväté omše v tieto dni mávali mimokošeckí kňazi. Celofarská poklona sa poobede končila procesiou s najsvätejšou Sviatosťou Oltárnou okolo kostola.
Verejné procesie ešte bývali na Hromnice (s požehnaním sviec), na Kvetnú nedeľu (s ratolesťami), na Bielu sobotu pri západe slnka, keď sa procesiou odbavovalo vzkriesenie, a na sviatok svätého Marka s požehnaním siatin. Počas prosebných dní po rannej svätej omši bola procesia k označeným zastaveniam, ktorými bývali kríže a kaplnky. Na sviatok Božieho tela bola procesia k štyrom oltárikom.
Dvakrát sa išlo s procesiou do Ilavy. V nedeľu v oktáve Božieho tela po rannej svätej omši sa viedla procesia do Ilavy, kde sa konala celodenná farská poklona. Podobne na sviatok Všetkých svätých ako patrocínia farského kostola v Ilave.
Litánie ešte bývajú v pondelok a v utorok po fašiangovej nedeli (pred Popolcovou stredou). Svätá omša bývala ráno a litánie sa konali pri západe slnka s vyloženou Sviatosťou Oltárnou. 16. mája – na sviatok svätého Jána Nepomuckého a počas oktávy sa konali litánie pri soche svätého Jána Nepomuckého pri moste. 26. júla – na sviatok svätej Anny a počas celej oktávy sa takisto konali litánie pri kaplnke svätej Anny.
Na púte farníci chodievali v nedeľu Najsvätejšej Trojice do Dubnice. Do roku 1901 putovali i do Topoľčian, ba až do Šaštína. Na púť do Dubnice sa zástupy začali schádzať už o šiestej hodine. O siedmej hodine už bola zoradená na hradskej procesia v tomto poradí:
– chlapec, ktorý niesol kríž a dvaja miništranti
– školské deti, najprv dievčatá a potom chlapci
– mládenci a chlapi
– s nimi išiel tiež pán farár alebo pán kaplán
– hudba (dychovka)
– dievčatá a ženy
Pri ženách a hudbe šiel kostolný predspevák. Bol to veľký sprievod ľudí husto pri sebe, niekedy mal aj pol kilometra.
Dychovka bola založená ako chrámová hudba v Rímskokatolíckom kostole v Košeci v roku 1868 organistom Jozefom Kľačkom. Farár Jozef Emmanuel zakúpil hudobné nástroje. Prvých muzikantov bolo 14 vo veku 16 – 18 rokov. V kostole hrávali na chóruse každú nedeľu a vo sviatok a hrávali i na procesiách a na rôznych slávnostiach.
3.4.5. Slávnostná konsekrácia Farského kostola v Košeci
Výstavba nového kostola pohltila všetky peniaze a tak sa muselo preniesť zariadenie zo starého kostola. Až v roku 1846, keď sa stal košeckým farárom Jozef Emmanuel, tento horlivo vynaložil všetku svoju starostlivosť, aby košecký kostol slúžil k väčšej cti a sláve Boha. Svojou horlivosťou a láskou si získal farníkov, ktorí hoci boli chudobní a živili sa hlavne poľnohospodárstvom, každoročne prispievali do zbierok na kostol. Prispel aj patrón Karol Motešický. Osemnásť rokov trvalo, kým sa vďaka obetavosťi mnohých podarilo do kostola zaobstarať nové veci. Výdavky boli 3 000 zlatých. Keď farár Emmanuel videl, že kostol je už schopný konsekrácie, obrátil sa s prosbou vo svojom mene i v mene farníkov k biskupovi Augustínovi Roškovánimu, aby kostol slávnostne posvätil. Biskup prosbu ochotne prijal a keďže v roku 1864 vysluhoval sviatosť birmovania v diecéze, rozhodol, že 29. júna, na sviatok svätého Petra a Pavla, slávnostne posvätí košecký kostol.
Po prijatí biskupského nariadenia sa hneď robili prípravy. Kostol bol majstrovsky ozdobený kvetmi a vencami, pletenými z dubových listov, podobne aj priečelie kostola, na ktorom bol umiestnený nápis:
„Ejhľa kňaz veliký slavnou vchádza bránou
Do svätej svatini chrám vysvätiť Pánu.“
Biskup prišiel do Košece večer 28. júna o 17:30 za hlaholu zvonov. Vítal ho zástup ľudí a na fare aj veľa kňazov. Biskup odovzdal do rúk farára Emmanuela dekrét o posvätení, napísaný na pergamene, aby ho pre budúcu pamiatku podpísali i všetci prítomní kňazi. Po podpise sa usporiadal slávnostný sprievod s relikviami svätých mučeníkov Severiána a Fausty, ktoré priniesol do Košece sám biskup. Relikvie niesli štyria diakoni, oblečení v dalmatikách, na krásnych márach, ktoré boli na tento účel vkusne zhotovené a ozdobené kvetmi. Na čele sprievodu kríž niesol sám farár Emmanuel, za ním išlo 20 kňazov a potom za vyzváňania zvonov išiel biskup s veľkým zástupom ľudí až do kaplnky svätej Anny, ktorá stojí neďaleko kostola. Tu zložili relikvie pripravený oltár a konala sa modlitba breviára. Po modlitbe veriaci zostali v modlitbách a na stráži. Kňazi s biskupom v sprievode za zvonenia zvonov vošli do kostola, k veľkému (hlavnému) oltáru. Za oltárom biskup začal obrady posvätenia základného kameňa. Kameň i listina – dekrét o posvätení – bol daný do otvoru v dlážke, ktorý biskup prikryl a zamuroval. Po tomto obrade sa celý sprievod vrátil na faru. Potom sa zvonilo na Anjel Pána a po ňom sa zvonilo ešte pol hodinu na znamenie, že na druhý deň bude v Košeci veľká slávnosť.
Veriaci z farnosti celú noc boli na stráži pri relikviách a podľa predpísaného poriadku sa každú hodinu striedali. Tiež konali pobožnosti so spevom a modlitbou.
Na druhý deň, t. j. 29. júna, na sviatok svätého Petra a Pavla, už od štvrtej hodiny ráno kňazi slúžili pri relikviách sväté omše. O siedmej. hodine za zvonenia zvonov biskup v sprievode tridsiatich kňazov vyšiel z fary k relikviám, kde sa pomodlil sedem kajúcich žalmov. Potom sa biskup so sprievodom i s veriacimi odobral pred vchod kostola, kde pod šírym nebom mal polhodinovú kázeň.  Vtedy veľmi pršalo. Vnútri pokračovali obrady poznačením stien svätým olejom na dvanástich miestach a posvätením oltára. Potom mal sám biskup spievanú svätú omšu s infulou a asistenciou i s dvoma infulovanými opátmi. (Opátmi boli kanonici Ján Miskolczy a Fraňo Márczy.)
Po evanjeliu povedal kázeň miestny kaplán Pavol Polányi a hovorilo sa o ňom, že bol znamenitý kazateľ. Mal krátku kázeň, ale s výborným obsahom na tie časy. Hoci je košecký kostol 44 krokov dlhý a 16 krokov široký a hoci celý deň od rána pršalo, predsa bol zbožnými veriacimi tak preplnený, že – ako sa hovorí – ani jablko by nebolo padlo na zem.
Slávnosť plynule prebehla a skončila sa o 11:30, čo slúžilo farárovi Emmanuelovi k veľkej pochvale. 
3.5. Kostol svätého Valentína v Ladcoch
Dedina Ladce, ktorá leží sedem kilometrov severne od Ilavy, je po prvýkrát doložená v listine z roku 1469 ako Ledcz.
Okolo roku 1716 sa v Ladcoch spomína súkromné oratórium baróna Ferdinada Fefferchoffena, kam neprávom chodievali slúžiť sväté omše trinitári z Ilavy. Nevie sa, či ide o toto oratórium, keď sa vo vizitácii z roku 1728 spomína, že najdôstojnejší biskup Ladislav Adam Erdődy vyžiadal pápežské privilégium a skrze mňa Adama Győriho navštívil oratórium zemianskej rodiny. Po jeho pozretí dal súhlas, aby sa tam slúžili sväté omše.
Možno bolo postavené i iné oratórium. Veriaci však museli chodiť do kostola do Košece. Až v roku 1747 postavil so súhlasom ordinára Imrich Motešický so svojou manželkou barónkou Juditou Tolvayovou kostol k úcte svätého Valentína. 20. júla 1760 ho počas slávnostného obradu konsekroval gróf Anton Révay, novomestský prepošt, konsekrovaný biskup Millevitanský a svätiaci biskup Ostrihomskej arcidiecézy.
V tomto kostole sa iba dva razy do roka slúžila svätá omša, a to na deň patrocínia svätého Valentína (14. februára) a potom na deviatu nedeľu po Duchu Svätom, keď bol výročný deň konsekrácie – tak uvádza vizitácia z roku 1830, hoci vizitácia z roku 1797 spomína presný dátum konsekrácie. Veriaci v ostatné dni museli chodiť na svätú omšu do Košece. Kostol bol udržiavaný patrónmi, a to sumou 500 zlatých.
3.5.1. Exteriér kostola
Kostol v Ladcoch je spojený s budovou kaštieľa na dolnom konci dediny na nízkom a trochu mokrom mieste. Nie je bezpečne položený. Je postavený z pevného materiálu, uzavretý, steny sú silné a pevné. Strecha bola nanovo pokrytá šindľom v roku 1792 a ozdobená krížom. Nemá vežu preto, lebo vo vchode do kaštieľa je postavená vežička na ozdobu. Na nej bol zvon, ktorý mal asi 80 kilogramov a panské hodiny. Kľúče od kostola sa uchovávali u panstva, druhý kľúč farár.
3.5.2. Interiér kostola
Čo sa týka interiéru (podlaha, dvere, okná, strop), bol v dobrom stave. Má dva oltáre. Väčší hlavný oltár je zasvätený svätému Valentínovi. Mal šesť svietnikov. Menza je celá mramorová a k oltáru sú urobené stupne. Bohostánok na hlavnom oltári je z mramoru a v ňom bolo cibórium. Menší oltár je zasvätený svätému Jánovi Nepomuckému a je z dreva. Mal dva svietniky a viedol k nemu jeden stupeň. V kostole sú lavice v dvoch radoch. Večné svetlo visí vo svätyni, ale zapaľovalo sa iba počas bohoslužieb. Kostol mal dve nádoby pre svätenú vodu, jednu medenú a druhú mramorovú. Nemal krstiteľnicu. Na evanjeliovej (ľavej) strane je k múru pripevnená kazateľnica. Oproti hlavnému oltáru je drevený chórus. Na ňom bol organ so siedmimi registrami. Kostol má sakristiu a nad ňou bolo oratórium pre panstvo. V sakristii bola skriňa, umývadlo, kľačadlo, spovedelnica. Kostol mal oltárne relikvie v dvoch ozdobných pyramídach vedľa bohostánku, ale boli bez potvrdenia. V nejakej striebornej nádobke sa uchovávala relikvia svätého Valentína a bola tu i relikvia svätého Kríža, ale tiež bez potvrdenia.
Kostol je postavený v rokokovom slohu s bohatým zariadením z polovice 18. storočia. Vymaľovaný je iluzívnou maľbou. Oltár, kazateľnica a organová empora s vyrezávaným parapetom a organovou dvojdielnou skriňou sú prácou jedného rezbára.


4. REFORMÁCIA VO FARNOSTI KOŠECA
4.1. Príčiny, ktoré podporili šírenie luteranizmu v Košeci
Pretože rodina Lieskovských ( potom sa nazývala aj Kasai alebo Košecký) nielenže sympatizovala s husitmi, ale neskoršie sa k nim aj otvorene pridala, Matej Korvín po upevnení svojej moci im pre ich zradu odňal v roku 1462 Košecký hrad aj s panstvom. 
Už z tohoto vidno, že medzi ľudom v Košeci i jej okolí sa v tomto období šírili husitské myšlienky, či už priamo, prostredníctvom husitov prítomných na hrade Lednica, alebo počas „spanilých jázd“, ktoré často prechádzali týmto územím vďaka prechodom na Moravu cez Drietomskú a Púchovskú dolinu alebo i cez Vlársky priesmyk. Myšlienky husitizmu preto možno pripravili pôdu pre ľahšie šírenie luteranizmu v tejto oblasti.
4.2. Začiatky šírenia luteranizmu v Košeci
K reformácii sa začali hlásiť bohaté mestské rodiny a časť šľachty, pretože ich vábila vidina obohatenia – mohli ľahko získať majetky z vypálených kláštorov a zničených katolíckych kostolov a fár.
Práve v tých časoch, keď sa Košecké panstvo stalo vlastníctvom rodiny Petróciovcov, prichádza i na stredné Považie luteranizmus a neobišiel ani Košecu a rodinu Petróciovcov.
Jozef Choréni spomína, že Košeca i Ilava prijali luteranizmus súčasne. Vlastníkmi Ilavy bola rodina Ostrozyth. A práve táto rodina bola v dobrých susedských, priateľských i príbuzenských vzťahoch s rodinou Petróciovcov. Dá sa povedať, že i okolo roku 1560 spolu prijali Lutherovo učenie.
Autor Holuby za prvého farára uvádza Daniela Ugrocena.  Tu nastáva spor, lebo Choréni ako prvého evanjelického farára uvádza Jána      Ugrocena.  Rozdiel je i v dátume, lebo Holuby hovorí, že Košecu Petróciovci dostali až v roku 1573,  hoci podľa predchádzajúcich údajov to bolo viac ako o 40 rokov skôr. Choréni uvádza, že Ugrocénus do Košece prišiel v roku 1561. Dokazuje to listinou z roku 1579, keď na deň sv. Margity Mikuláš, Ján a Štefan Petróciovci ako mecéni a patróni košeckej cirkvi vystavili osvedčenie, že berú do úvahy nábožnosť dôstojného pána Jána Ugrocéna, že 18 rokov bez prestania s veľkým duchovným úžitkom pôsobil medzi nimi.  Choréni i Holuby sa zhodujú v tom, že farár Ugrocénus bol (ako uvádza Holuby) „pápeženským spôsobom vysvätený“, , teda bol katolícky farár, ktorý neskôr, možno pod vplyvom patrónov Petróciovcov, prestúpil k protestantom. Kladný vzťah Petróciovcov k farárovi Ugrocénovi, ako poukazuje Choréni, dokazuje už spomínaná listina, ktorá ďalej  pokračuje, že Ugrocénus 18 rokov bez prestania s veľkým duchovným úžitkom pôsobil medzi nami, zriadili nad farským mlynom a vedľa potoka na obyčajnej pôde, ktorú nazývali »Kňazská niva«, dom, šopu a dvor, teda kúriu pre jeho (Ugrocénových) všetkých dedičov, nech to užívajú na večné časy ako slobodný pozemok, a aby za toto zaplatili ročne 50 maďarských denárov. Na dodržiavanie tohto nariadenia zaväzujú dobrodincovia svojich vlastných potomkov, ako aj nasledujúcich košeckých farárov. 
Ako možno zo slov „ … pre jeho“ (Ugrocénových) „všetkých dedičov…“ dedukovať – a Holuby to aj potvrdzuje, hoci veľmi stroho, – že Ugrocénus sa oženil. Ďalej Choréni hovorí, že nakoľko išlo o cirkevný majetok, bol potrebný aj súhlas biskupa, ktorý aj bol vystavený 17. júla 1579  vácovským biskupom a nitrianskym kapitulným vikárom Zachariášom Mošócim. 
Zaujímavé je, že s luteránskym farárom vyjednáva katolícky biskupský vikár. Je to preto, lebo luteránska cirkev v tom čase na Slovensku (v Uhorsku) ešte nemala svoju cirkevnú hierarchiu a v tomto období luteránski kňazi ešte celkom podliehali pod jurisdikciu katolíckych biskupov. Biskupi sa snažili svojím vplyvom i z právneho hľadiska zabrániť ešte väčšiemu rozšíreniu reformácie, lebo veľa kňazov prestúpilo k protestantom z nevedomosti.
Čo sa týka smrti Ugrocéna, tu sa Choréni s Holubym takisto rozchádzajú. Choréni spomína, že zomrel alebo sa odsťahoval už v roku 1585, lebo v tomto roku patróni košeckej cirkvi Petróciovci poslali Ondreja Smiccia, rodáka z Varína, na štúdiá do Wittenbergu .  Holuby to nepopiera, že Ondrej Smiccius a Martin Felicis boli vo Wittenbergu ordinovaní, ale „ … nie za farárov, ale za diakonov Košeckých.“ Tvrdiť tak bude zatiaľ, „pokiaľ nebudem dôkladnejšie poučený.“ 
Táto nezhoda mohla nastať i preto, ako uvádza Choréni, že luteránsky Petróciovci, keď ich hrad ležal dobrú 3/4 hodinu cesty od farského kostola, zriadili si na svojom hrade kaplnku, v ktorej musel celebrovať košecký farár, lebo ho zvolili za dvorného farára. Vo farskom kostole v tom čase slúžil diakon. 
Z tohto teda sa dá usúdiť, že i keď sa farár Ugrocénus nespomína v dedine Košeca, pôsobil zrejme na hrade Košeca, a preto niektoré veci vybavovali diakoni, ktorí slúžili vo farskom kostole. Môžeme sa prikloniť k Holubyho údaju, ktorý uvádza, že farár Ugrocénus „ …zomrel tu“ (v Košeci) „asi v roku 1594″. 
Holuby uvádza, že správy o prvých evanjelických farároch a teda i začiatkoch reformácie v Košeci sú „veľmi pomotané“ v dôsledku „zamiešania Košece s Koš – om na nitriansku.“ 
O ďalších evanjelických farároch Choréni hovorí iba stručne. V roku 1593 sa ako košecký spomína Ján Artopaeus, ktorý sa v roku 1610 zúčastnil na Žilinskej synode. V roku 1629 sa stretáme s menami  Mikuláš Nicolai a Michal Lazius. Tesne pred rokom 1645 prebral košeckú faru Jonáš Hadík, po ňom Zachariáš Kalinka († 1656), Matej Gažur a Andrej Sartorius do roku 1672.
4.3. Evanjelickí farári.
Prvým evanjelickým farárom bol už spomenutý Ján Ugrocénus.
Ján Artopoeus  ako košecký diakon v roku 1591 podpísal „kontuberniálne zákony“. V roku 1593 ho belušský farár a senior Mikuláš Polák vystrojil za poľného kňaza. Už v roku 1594 sa stáva košeckým farárom. V roku 1603 si dal vo Wittenbergu vysvätiť za diakona Kašpara Hajnušku. Už za jeho činnosti vizitoval košeckú faru v roku 1611 Eliáš Láni, prvý superintendent. Farár Artopoeus zomrel v roku 1613.
Mikuláš Nicolaides Klobučický prišiel v roku 1613 z Bieroviec. Ako košecký farár zastával aj úrad dekana od roku 1619 a aj od roku 1627 kontuberniálneho notára. 15. septembra 1622 bol znova potvrdený ako dekan. Za jeho účinkovania vizitoval Košecu superintendent M. Ján Hodík v rokoch 1619, 1625 a 1629. 15. januára 1631 zložil farár Klobučický úrad kontuberniálneho notára. Zomrel v Košeci v roku 1638. 
Jonáš Hadík prišiel do Košece v roku 1639 z Predmiera. 18. januára 1640 bol na dubnickej kongregácii zvolený za dekana. Už v roku 1642 sa stáva farárom v Bánovciach, kde sa o rok neskôr stal seniorom. V roku 1645 sa stáva farárom v Trenčíne, kde v roku 1657 zomrel. 
Samuel Paulinus prišiel do Košece v roku 1642 z Beluše. Za jeho účinkovania vizitoval Košecu superintendent M. Zachariáš Láni. Farár Paulinus bol 18. apríla 1646 na dubnickej kongregácii zvolený za kontuberniálneho notára. V roku 1647 sa stáva farárom v Rajci.
Michal Lazius prišiel do Košece zo Súľova v roku 1647. Už v roku 1648 na dubnickej kongregácii podal sťažnosť, že mu miestny patrón odňal časť cirkevných majetkov. V máji 1648 bolo v okolí Košeckého hradu zemetrasenie, čo sa všeobecne považovalo za predpoveď veľkého nešťastia. V roku 1649 vizitoval Košecu superintendent Joachim Kalinka. V protokole poukazuje i na dlžníkov, ktorí „už 4 roky interes neplatili, kostelník zle účtoval, rektor sa po krčmách zarážal…“  Syn farára Michala Lazia Adam študoval v Levoči, Šoprone a v Žiline za podpory Petróciovcov a superintendenta Kalinku. Za pomoci grófa Štefana Tököliho získal po 4 rokoch štúdia vo Wittenbergu titul magistra. Potom pôsobil v Prešove ako profesor rétoriky a geometrie a neskôr ako dvorný kňaz Štefana Tőkőliho v Kežmarku. Farár Michal Lazius zomrel v Košeci v roku 1654 a pochovaný bol v kostole.  
M. Zachariáš Kalinka sa stal po farárovi Laziovi košeckým farárom 15. marca 1654. Pred tým bol rektorom v Prievidzi. Bol synom superintendenta Joachima Kalinku. Študoval vo Wittenbergu. Ešte ako prievidzský rektor vydal spis (dišputu ) proti Bonaventúrovi Hocquardovi „De Transubstantiantione“. V roku 1654 vizitoval Košecu superintendent Kalinka po druhýkrát. Farár Zachariáš Kalinka zomrel v Košeci 12. marca 1656.
Ondrej Sartorius prišiel po smrti M. Zachariáša Kalinku. Bol synom Georga Sartoria, bojnického rektora. Vysvätený bol 20. decembra  1656 za ilavského diakona a odtiaľ prešiel na faru do Košece. 22. januára 1658 zastával na kongregácii, ktorej miesto konania sa neudáva, žalovaného melčického farára. 15. januára 1659 bol zvolený na dubnickej kongregácii za pomocného notára.  Uvádza sa „…ako muž učený a výborný rečník…“ . 16. januára 1663 sa stal riadnym notárom. 16. januára 1669 bol na kongregácii v Lieskovci Ondrej Sartorius zvolený za seniora. Tento úrad zastával až do roku 1672. V rokoch 1671-1672 si dopisoval so superintendentom Kalinkom, ktorý bol v tom čase väznený v Prešporku, ako uvádza Holuby. V tomto období okolo roku 1670 sa Štefan Petróci zúčastnil Vešeléniho sprisahania.  Ako spomína Alojz Medňanský: „26. mája 1672 prišlo do Košece asi 40 cisárskych vojakov.  Na druhý deň prišiel Žirčícz a cez provízora Marcibána a jeho adjukta Borovského prikázal oznámiť evanjelickému farárovi, aby vyprázdnil faru. Neskôr prišli „…vikár pápeženský s plebánom Dubnickým a Nemšovským… .“  Vtedy Žirčícz odovzdal kľúče od kostola vikárovi. Farár Sartorius potom odovzdal všetky cirkevné veci, ktoré používal, do rúk biskupského vikára, ktorý ich inventarizoval. Toto vysvetlil farárovi Sartoriovi slovami: „… musíte všetky cirkevnie veci, ktoré ste užívali, verne mojím rukám oddať, aby som jich inému, ktorý úrad nastúpí, príslušným spôsobom, pod istou signatúrou oddať mohol.“  Biskupský vikár ponúkol farárovi Sartoriovi možnosť vrátiť sa do katolíckej cirkvi, ale on odmietol.
Holuby to opisuje ako vyhnanie farára, ale sám uvádza, že Žirčícz odkázal farárovi Sartoriovi, aby „… všetky svoje veci do iného domu odviesť dal…“ . Neuvádza však nič o „vyhnaní“ evanjelického farára z Košece, ale iba to, čo už bolo spomenuté predtým, teda ide iba o uprázdnenie fary a vydanie kostola, ktoré boli katolícke už niekoľko storočí predtým, než sa stali luteránskymi.
Farár Ondrej Sartorius (u Holubyho uvádzaný ako vyhnaný) potom pôsobil ako farár v Turčianskom svätom Michalovi, ale aj odtiaľ bol vyhnaný a odišiel do Sedmohradska. Tam zomrel 12. júna 1679 v dedine Kis-Kasko.
V roku 1672 sa stal katolíckym farárom v Košeci Tomáš Bartovič, ktorý tu pôsobil 35 rokov, ale trikrát bol vyhnaný a trikrát sa vrátil. Ním pokračuje línia katolíckych farárov v Košeci prerušená reformáciou.
V časoch tököliovských nepokojov sa evanjelickým farárom v Košeci stal Pavel Major. V roku 1685 prešiel na filiálku do Nozdrovíc „… a tam služby Božie odbavoval…“ . V roku 1691 odišiel do Krnče.
Počas rákociovských nepokojov sa v roku 1706 stal evanjelickým farárom v Košeci Samuel Michaëlides, ktorý bol predtým trenčianskym farárom a seniorom. V tom istom roku 7. novembra vizitoval Košecu superintendent Daniel Krmann. V roku 1708 bol prítomný na ružomberskej synode. Po odchode z Košece v tom istom roku (Holuby hovorí o vyhnaní) pôsobil v Banskej Bystrici, kde sa stal 22. novembra 1732 superintendentom. Zomrel v roku 1740.
Holuby o stave v Košeci po „vyhnaní“ farára uvádza, že „… po porážke rákociovských vojsk u Hámrov niže Trenčína, ubitá bola Košecká cirkev …panstvo Košecké prešlo na pápeženských Lippayovcov.“  O tom, prečo do Košece, v ktorej boli evanjelickí farári chránení patrónmi, prišli katolíci a nastala i zmena majiteľov Košeckého panstva, Holuby uvádza: „Poneváč ešte roku 1671 cisársky generál Heister na rozkaz císarov rozváľal zámek Košecký, do ktorého sa boli Vesselíňovskí nespokojenci utiahli, a fiškus statky Košecké zhabal, nebolo tu viac obrancov evanjelictva, jakými bývali Petrőczovci!“
Vo vizitácii konanej 6. 12. 1713, (teda už viac ako 40 rokov boli patrónmi Košece katolíci), sa uvádza, že farnosť Košeca mala 1567 obyvateľov, z nich 1354 evanjelikov, 208 starších katolíkov, 5 novokonvertitov a 5 apostatov. Výsledkom horlivého pôsobenia kňazov v rekatolizácii je to, že v kanonickej vizitácii z roku 1728 sa uvádza len 603 evanjelikov, hoci celkový počet obyvateľov vzrástol 2722.  To je dôkazom toho, že v období rekatolizácie už na Slovensku zásada „ cuius regio, eius religio“ neplatila. Stalo sa tak i vďaka zákonu z roku 1647, „ktorý vo svojom 7 článku vyslovene dovolil poddaným  zvoliť si farára, ak je aj zemepán iného náboženstva“.
Teda neobstoja tvrdenia, že reformácia  bola násilne potlačovaná. Čo sa týka represálií voči protestantom, pristupovalo sa k nim z politického hľadiska, lebo reformácia často slúžila v protihabsburských povstaniach. Týmto sa končí obdobie, v ktorom mali vďaka svojim patrónom prioritné postavenie evanjelici a začína sa tu obdobie katolíckych patrónov Košece.


5. KATOLÍCKI KŇAZI KOŠECE DO ROKU 1890
5.1. Farári
Kto bol prvým farárom vo farnosti Košeca, a kedy bola farnosť založená nevieme. V 14. storočí máme záznam zo zbierania pápežských desiatkov (1332–1337), kde sa v desiatkových účtoch spomína aj farnosť Košeca: „Item N. de Costa iuratus, ut supra solvit XXIII. grossoss.“   Surový so Šišmišom uvádzajú, že farár sa volal Mikuláš.  Tento predpoklad vychádza z toho, že Mikuláš je v latinčine Nicolaus – odtiaľ skratka N. 
Z ďaľšieho obdobia opäť nemáme záznamy. Uplynie niekoľko rokov, kým nájdeme skutočný dejinný záznam. V roku 1509 sa spomína Andrej, farár v Košeci, ktorý pred ilavským farárom Jánom podpísal nejaký spis. Farár Andrej bol v Košeci ešte i po desiatich rokoch, teda v roku 1519. 
V roku 1561 sa stal košeckým farárom už spomínaný Ján Ugrocenus (Ugrocseny), ktorý prestúpil k protestantom. 
V roku 1672 sa stal košeckým farárom Tomáš Bartovič (Bartowicz), ktorý bol prvým katolíckym farárom po reformácii. Do Košece prišiel z Pruského, kde bol 12 rokov farárom. V roku 1683 na veľkú radosť luteránov musel farár Bartovič ujsť pred kurucmi, ale už roku 1684 sa vrátil. Podobne aj v roku 1706, keď Štefan Petróci už ako generál Rákociho vojska, opäť vyhnal katolíckeho farára a dosadil do Košece luteránskeho kazateľa Samuela Michalidesa. Farár Bartovič sa v roku 1709 alebo v roku1710 znovu vrátil. Celkovo bol tri razy vyhnaný a tri razy sa vrátil.  O jeho pôsobení v Košeci nachádzame zmienku, že bol veľmi dobrým pastierom a chvályhodne pracoval v meste Košeci, a to slovom i príkladom.  Zomrel v Košeci v roku 1711. 
Po smrti Bartoviča sa v roku 1711 stal farárom v Košeci Pavol Anton Galgóci (Galgóczy), ktorý prišiel zo Zliechova a v nasledujúcom roku odišiel do Beckova.  Narodil sa v roku 1678 a zomrel 30. mája 1732 v Bánovciach.
28. decembra 1712 prebral faru a stal sa košeckým farárom Ján Baltazár Magin. Hovoril po slovensky, maďarsky a stredne po nemecky. Prišiel do Košece, kde katolíci boli v menšine, veď v roku 1713 z celkového počtu obyvateľov 1567 bolo 1354 evanjelikov, 208 katolíkov a 5 apostatov. O tom, že farár Magin veľmi účinne a požehnane pastoračne pôsobil, poukazujú i rekatolizačné úspechy. Kým v rokoch 1706–1713 vstúpilo v Košeci do katolíckej Cirkvi len 5 osôb, v rokoch 1713–1715 tu už bolo 135 konvertitov, a medzi nimi i jedna Židovka. V starostlivosti o kostol farár Magin zaobstaral a dal na chórus organ s piatimi registrami a tiež v roku 1717 zaobstaral na hlavný oltár nový krásny a veľký obraz Nanebovzatej Panny Márie.
Farská knižnica obsahovala v roku 1713 okrem matriky, účtovnej knihy, misála, dvoch rituálov, kazateľských spisov, latinského a grécko-latinského Svätého písma i jednu knihu evanjelia v slovenčine – „Liber Evangeliorum Slavonicum“. Najskôr to bolo trnavské vydanie z roku 1702.
Dôchodky farára Magina dosahovali ročne 125 zlatých, ktoré bolo treba získať predovšetkým z gazdovstva. K tomuto cieľu slúžil i farský mlyn. K starým právam košeckých farárov prislúchalo mať aj domáci pivovar, pálenicu a výčap. Od patrónov zas oddávna dostával okrem 13 zlatých na mäso a aj štyri holby vína týždenne.
K spokojnosti farára Magina pôsobil v Košeci ako organista a správca školy katolík Juraj Fančík (Fanczik). Mal 35 rokov a budova školy, v ktorej účinkoval, bola drevená.
Koncom roku 1717 odišiel farár Magin do jezuitského kláštora v Trenčíne. 
Ján Baltazár Magin sa narodil 6. januára 1681 vo Vrbovom. Teológiu študoval v Pazmáneu vo Viedni. V roku 1706 bol vysvätený za kňaza, ale ešte dva roky z vlastného záujmu pokračoval v štúdiách špekulatívnej teológie. V roku 1708 získal akademickú hodnosť bakalára. V rokoch 1709–1712 bol farárom v Jarku, v rokoch 1712–1717 farárom v Košeci. V roku 1718 odišiel do noviciátu jezuitov v Trenčíne, od roku 1719 bol až do smrti farárom v Dubnici nad Váhom. Bol i dekanom Ilavského dekanátu. V roku 1730 bol vymenovaný za cenzora tlačiarne v Púchove. V roku 1731 bol menovaný čestným kanonikom Nitrianskej kapituly. Bol znalcom dejín, cirkevného i svetského práva, antickej vzdelanosti a literatúry. 
Jeho vrcholným dielom bola latinsky písaná prvá národná obrana Slovákov, vydaná v Púchove v roku 1728 pod názvom: „Murices Nobilissimae et novissimae diaetae Posoniesis scriptori sparsi, sive Apologia pro inclyto comitatu Trenchiniensi, ejusdemque nominis Civitate conscripta adversus calumnias, Quibus Cervus et Agnus per sumam injuriam ab eodem scriptore sunt onerati.“(Ostne podsypané pisateľovi spisu Nobilissima diaeta novissima Posoniensis, čiže Obrana slávnej stolice trenčianskej a mesta tohože mena, spísaná proti osočovaniam, ktorými od tohože pisateľa zvrchovaným neprávom zahrnutý bol Jeleň i Baránok).
Magin zomrel v Dubnici nad Váhom 27. marca 1735.
3. januára 1718 bol na košeckú faru „inštalovaný“ nový farár Ján Ladislaides. Narodil sa v roku 1692 v Trenčíne. Do Košece prišiel z fary v Nemšovej. Bol vzorným človekom a v Košeci zostal iba tri roky. V roku 1721 bol preložený do Rajca.
V roku 1735 stal sa kanonikom, odišiel do Nitry a tam vykonával rozličné úrady. Pôsobil aj ako rektor seminára. Zomrel 10. januára 1757.
Po Ladisleidesovi sa stal košeckým farárom Michal Červjenka (Cservjenka), ktorý predtým pôsobil ako farár v Haluziciach. 
Vo vizitácii z 15. 9. 1728 sa uvádza, že miestny farár Červjenka má 40 rokov, kňazom je 14 rokov, v duchovnej správe pôsobí 12 rokov, je špekulatívny teológ a hovorí stredne po maďarsky a po slovensky. Z toho môžeme zistiť, že sa narodil v roku 1688 a vysvätený za kňaza bol v roku 1714. Vizitácia poukazuje i na horlivú činnosť košeckých farárov v rekatolizácii i na úspechy, ktoré dosiahli. Veď v roku 1728 stúpol počet obyvateľov na 2 727, z ktorých bolo 208 starších katolíkov, 990 bolo konvertitov, počet detí bol 780 a apostatov bolo 146.Luteránov však bolo už iba 603. Počas pôsobenia farára Červjenku bolo 500 konverzií. Organistom a učiteľom bol Juraj Galovič, s ktorým bol farár i ostatní spokojní.
Tu je vidieť ovocie rekatolizácie v Košeci, keď sa z veľkej luteránskej farnosti ako bolo vyššie uvedené (v roku 1713 bolo 1 567 obyvateľov, z toho bolo 1 354 luteránov) stala farnosť s katolíckou väčšinou.
Farár Červjenka zomrel už v roku 1736 a bol pochovaný v trinitárskej krypte v Ilave. 
Uprázdnenú faru prebral v roku 1736 František Ripňanský (Répnánszky, Ripnyanszky), ktorý do Košece prišiel z Jasenice.  Pravdepodobne pôsobil aj v Papradne, v Skalke a v Soblahove. Počas jeho pôsobenia sa za cirkevné peniaze získal pozemok, ktorý dali Petróciovci farárovi Ugrocenovi. V roku 1747 nechal Imrich Motešický postaviť v Ladcoch kostol zasvätený svätému Valentínovi.
Krátko po nástupe farára Ripňanského stratila farnosť Košeca v roku 1737 dve filiálky – Klobušice, ktoré boli pripojené k Ilave.
František Ripňanský zomrel v Košeci v roku 1749 a pochovaný bol do krypty v košeckom kostole. 
V oveľa lepších podmienkach ako jeho predchodcovia začal svoje pôsobenie v Košeci v roku 1749 Štefan Kolbay. Bol horlivý v apoštolskej i pastoračnej službe a venoval sa nielen katolíkom, ale chodil z dediny do dediny, učil, nabádal, pomáhal, radil, celou svojou silou a schopnosťami sa snažil, aby luteránov dostal späť do katolíckej Cirkvi. Jeho únavnú prácu sprevádzal Boh, lebo keď odchádzal z Košece, vo farnosti nezostal skoro ani jeden luterán. Takémuto dobrému farárovi na jeho prosbu patróni – hlavne pani Motešická, rodená barónka Tolvayová, s  príspevkom od Ilešháziovcov – v rokoch 1750 – 1752 postavili novú faru z pevného materiálu.
Bol kaplánom v Nitre, potom sa stal farárom v Uhrovci, odtiaľ odišiel na bobotskú faru a z Bobotu v roku 1749 prišiel za farára do Košece. V roku 1758 sa stal farárom v Ilave, kde sa v roku 1768 stal aj čestným kanonikom. Tu aj zomrel 3. mája 1776. 
V roku 1758 sa stal košeckým farárom Mikuláš Budínsky (Budínszky). Narodil sa v roku 1726 v Púchove. Filozofiu študoval v Trnave. V roku 1749 bol biskupom Eszterházym prijatý za klerika slávnej Nitrianskej diecézy a tiež od neho prijal aj štyri nižšie svätenia. Na svätodušné kántry roku 1750 ho N. Schumma, arcibiskup gréckeho zjednoteného obradu zo Skopje, vysvätil za kňaza. V roku 1751, po skončení tretieho ročníka teológie bol povolaný za kaplána do Varína. V roku 1753 bol grófom Krištofom Erdődim „prezentovaný“ na faru do Slopnej. Do Košece prišiel v roku 1758 a v roku 1759 ho „prezentoval“ gróf Štefan Ilešházi s grófom Štefanom Motešickým a Jánom Tarlandajom, titulárnym biskupom a generálnym vikárom. 16. mája 1776 ho Ján Gustíni, nitriansky biskup, menoval za čestného kanonika. Toto menovanie dostal 24. mája. Už 4. júna toho istého roku bol kanonikom – kantorom Alexandrom Kostolánim „inštalovaný“. Stal sa i dekanom Ilavského dekanátu.
Vizitácia z roku 1797 uvádzala nasledovné povinnosti, ktoré mal farár Budínsky:
– každú nedeľu a vo sviatok podľa bohoslužobného poriadku, či už sám alebo prostredníctvom kaplána, mal spievať svätú omšu a povedať kázeň
– farár i kaplán mali „pekne a riadne“ vysluhovať sviatosti
– katechizovať snúbencov
– sám alebo prostredníctvom kaplána mal pochovávať zomrelých v Košeci a dospelých zomrelých v Ladcoch; v ostatných vzdialených filiálkach pochovával organista
Farár Budínsky sa snažil prehĺbiť výuku mládeže v škole. V týždni častejšie chodil do školy a katechizoval. Škola bola nová, v roku 1788 od základov postavená z drevených brvien farníkmi. Mala dve izby pre organistu, komoru, pitvor, zvláštnu miestnosť pre vyučovanie školskej mládeže, ktorá bola schopná prijať 100 detí, ale chýbali potrebné lavice. Žiakov, chlapcov i dievčat vo veku 6 – 12 rokov, bolo 452, ale do školy chodilo iba 42 žiakov. To preto, lebo ľudia boli chudobní a vzdialenosť filiálok bola veľká. Hlavne v zime bola cesta do nej ťažká a v lete sa pásol dobytok.
Organistom a učiteľom, ktorý pomáhal farárovi, bol Juraj Krabáč z Prečína, ktorý sa narodil okolo roku 1752. Skončil rétoriku a hovoril po latinsky a slovensky dobre, viac než stredne po maďarsky a tiež trochu po nemecky. Hral na organe a v Božích službách bol „akurátny a presný“. 
Počas pôsobenia Mikuláša Budínskeho počet obyvateľov i počet katolíkov v košeckej farnosti rástol, v roku 1790 bolo 2 858 katolíkov, 2 luteráni a 25 Židov, a v roku 1801 už Košeca mala 3 126 katolíkov, 2 luteránov a 38 Židov.
V roku 1797 sa medzi farskými knihami nachádzali:
– „slovenské kázne od neistého autora,
– matriky: 1. stará z rokov 1686 – 1698 – luteráni ju trhali (castrovali) a farár Budínsky ju v dome Mikuláša Nozdrovického zobral a vyrval z rúk Alexandra Nozdrovického
    2. z rokov 1711 – 1750
    3. od 7. 2. 1750
– slovenská Biblia z roku 1577 (Biblia Slavonica)
– Papánek: História slovenského národa (Historia gentis Slavae)
– Scriptura heretica (túto knihu vzal farár nejakému farníkovi, keď ju chcel hodiť do ohňa a spáliť)“
Počas pôsobenia Mikuláša Budínskeho sa v roku 1799 začala výstavba nového farského kostola.
Budínsky zomrel v Košeci 16. júna 1802. Pohreb sa konal 19. júna 1802, na ktorom kázal po slovensky dubnický farár, kanonik Ondrej Meszáros. V kázni nazval Budínskeho priateľom, ako i Ježiš povedal o Lazarovi, že náš priateľ spí. „(Mikuláš Budínsky)…bol oprávdiví prátel, kterí nás v Bohu všemohúcém oprávdive miloval, kterí vám ve všeckích duchovních potrebách pomáhal; nebolo to však dosť…srdce jeho tak veliké, tak dobré bolo, že on aj v časních núdzách, bídach, potrebách chcel sa naším všech, ale obzvláštňe vaším, milí fárňíci Košeckí, prátelom preukázať, ano i skutečňe takím sa preukázal.“
Budínsky bol nielen priateľom, ktorý štedro dával a pomáhal, ale i vyžadoval, čo bolo spravodlivé ohľadom majetku i v živote človeka. „Prátelstvu oprávdivému … nevadí, že on sa videl biť nekterím ostreší, tvrdší. Rozpomenťe sa najmilejší, že o mnoho je lepší prátel, kterí tebe duverňe poví, čo sa jemu nelúbí, než ten podližační človek, kterí tebe vždi do očí chválí. Takíto prátel bol v Kristu odpočívající, kterí čo v srdci, to v ustách mal, a z horlivosťú povedal, čo mislel, čo musel.“
Celý jeho život bol prácou a námahou pre česť a chválu Božiu a pre spásu ľudských duší. Dožil sa 77 rokov života, 53 rokov konal kňazskú službu ako kaplán v Lúkach, vo Varíne, v Ilave. Potom sa stal farárom v Slopnej a odtiaľ prišiel do Košece. Pôsobil tu bol 46 rokov a stal sa čestným kanonikom. Preto „…ó Bože, milá tebe je obeta, kterú do pokladňice chrámu chudobná vdova obetuje; ach zdáľiš nemosí tebe bit tím milejšá obeta služebníka tvého Mikuláša kňaza, kterí svu silu, zdraví, celí temer svoj život, ano kterí, čokoľvek mal, k tvéj cti, chvále Božej obetoval! O drahí Spasitel Kriste Jéžiši, skrze tvu najdrahšu krev prosím, zhlédňi na kňaza tvého Mikuláša, a potvrď, obnov na nem ti prednesené slova: Prátel náš spí, odpočiva v nádeji blahoslaveného vskríšeňá!“
Nástupcom Mikuláša Budínskeho sa stal v roku 1802 Juraj Kuliffay. Mal zemiansky pôvod. Narodil sa v roku 1769 v Považskej Bystrici. Základné štúdia absolvoval v Győri, stredoškolské v Jágri, vyššie štúdiá v Bratislave so stredným prospechom. Po ich ukončení bol prijatý za klerika Nitrianskej diecézy v roku 1790. Po skončení teologického štúdia bol v roku 1794 v Nitre vysvätený za kňaza. Potom bol kaplánom v Marikovej, kde pôsobil 3 roky. Odtiaľ išiel išiel za domáceho kaplána do kaštieľa v Motešiciach a tam bol tri a pol roka. Keď motešický farár odišiel do Rybian, stal sa Kuliffay v roku 1800 motešickým farárom. Bol „prezentovaný“ a po roku a pol odišiel do Košece, kde bol „kánonicky inštalovaný a uvedený“.
Ako košecký farár nosil insígnie, modlil sa breviár. Hral i karty, ale len preto, aby urobil radosť iným, nikdy však nechodil na poľovačku. Medzi jeho úlohy patrilo každú nedeľu a vo sviatok, ak nebola nejaká prekážka, mať ráno čítanú svätú omšu, kázeň a spievanú svätú omšu a poobede vyučovať náboženstvo. Pomáhal mu kaplán. Farár Kuliffay zbožne a „pekne“ odbavoval bohoslužby. Zvykol kázať o predmete viery, nádeje a lásky, o sviatostiach, ospravedlnení a posledných veciach podľa poriadku predpísaného biskupom Fuchsom. Košeca bola početná farnosť a v početnej farnosti sa vyskytovali aj verejní hriešnici, pohoršliví, bezbožní i manželské rozvody. Farár Kuliffay sa však hneď od počiatku snažil ich odvrátiť, a preto aj nijaké zlé príklady nejestvovali o okruhu farnosti. Väčšie ťažkosti však robili prepustení z vojska, ktorí potom zvádzali ľudí. I tu sa farár Kuliffay snažil každého jedného, ktorý sa takto správal, napomenúť. Ale keď ten nedbal na napomenutie, tak ho oznámil úradu v Trenčíne, ktorý poslal autoritu, aby pokarhala prepusteného z vojska, ktorý zvádzal ľudí. Keď to bolo po druhýkrát, znásobil sa mu trest a keď sa to opakovalo po tretíkrát, tak ho zobrali do žalára alebo do vojska bez akejkoľvek nádeje na návrat.
Juraj Kuliffaj dvakrát do týždňa chodil do školy, kde opakoval náboženskú výchovu. Najskôr podával náuku v katechizme písomne a na konci celej katechézy dával ústne otázky. Polročné správy posielal do diecéznej kúrie.  Do školy chodilo 30 chlapcov a 12 dievčat, hoci celkovo vo farnosti bolo 250 chlapcov a 264 dievčat, pretože bola veľká chudoba a vzdialenosť filiálok bola veľká. Hlavne v zime bola cesta do nej ťažká a v lete sa pásol dobytok a boli práce na poli. Organistom a učiteľom bol Ján Jančina zo Zubáka. Vedel dobre hrať na organe, ale nevedel dobre po latinsky. Bol prijatý s podmienkou, že si nájde niekoho, kto ho zastúpi pri vyučovaní a potom mal dostať aj úlohu obecného notára. Inštruktorom, teda druhým učiteľom, bol Pavol Ertll, pôvodom z Turca. Svedomito si plnil úlohu pri vyučovaní.
Počas pôsobenia farára Juraja Kuliffaya bol kostol, ktorý sa začal stavať počas pôsobenia jeho predchodcu, v roku 1833 dokončený. Starý kostol na starom cintoríne pri potoku bol zrútený. Zvony boli umiestnené na zvonici, na vchode do starého cintorína, kde sa uchovávali asi 100 rokov. Štedrosťou a nákladom veľkodušného košeckého patróna Jozefa Motešického boli zvony v októbri v roku 1839, za prítomnosti početného zástupu farníkov premiestnené na vežu nového kostola. V nasledujúci deň sa uskutočnilo skúšobné zvonenie, ktoré vytvorilo „sladkú“ harmóniu a zvony pyšno ohlasovali svoje nové postavenie.
Juraj Kuliffay zomrel v Košeci 6. júla 1846.
„Nie je to každodenná vec, že aj Jozef Emmanuel, Kuliffayov nástupca, už tretí v poradí, stál na čele Košeckej fary viac ako 40 rokov.“
Narodil sa vo Vrbovom 18. marca 1803  alebo 1804.
Rok 1804 je pravdepodobnejší, keďže ho uvádzajú i staršie dokumenty. Zdá sa, že katalóg farárov a katalóg kaplánov v košeckej matrike napísal práve Jozef Emmanuel ako košecký kaplán. Vychádzam z toho predpokladu, že rukopis je identický s rukopisom o niekoľko strán ďalej, kde je podpísaný Emmanuel pri opise záznamu o stavbe fary v Košeci a kaplán, ktorý prišiel po Emmanuelovi, je dopísaný už iným rukopisom. Navyše, iba pri životopisných údajoch Emmanuela, ktoré sú veľmi podrobné, sa uvádza, že je tu (myslí Košecu) šesť rokov a je celkom spokojný.  O takýchto vnútorných pocitoch môže niekto hovoriť iba sám o sebe. Možno teda predpokladať, že spomínaný katalóg farárov aj kaplánov napísal práve Emmanuel.
Otcom Jozefa Emmanuela bol Michal Emmanuel, ktorý bol obchodníkom a kupcom. Čo sa týka náboženstva bol nezjednotený Grék (ortodoxný). Pochádzal z Drážďan zo Saska. Jeho matka bola rodená zemianka Scholl-Martinyi.
Základné štúdiá absolvoval v Trnave. Stredoškolské štúdiá – gramatiku absolvoval v Nitre. Potom študoval na archigymnáziu v Bratislave. Sem prišiel preto, aby si zaistil lepšiu znalosť nemčiny. Tu bol dva roky a postupoval v štúdiách i mravoch. V roku 1821 bol biskupom Jozefom Kluchom zapísaný medzi klérus Nitrianskej diecézy. Filozofické štúdiá si vykonal v Seminári svätého Ladislava v Nitre. V týchto časoch sa často zapájal do verejných dišpút a čestne filozofické štúdiá ukončil. Na teologické štúdiá bol poslaný do arcibiskupského seminára do Trnavy. Tam k spokojnosti svojich predstavených študoval a riadne štúdiá ukončil.  Potom bol „novoinštalovaným“ nitrianskym biskupom Jozefom Vurumom 15. septembra 1827 vysvätený za kňaza.
Po vysviacke bol ustanovený za kaplána do Bytče. Tu slúžil ľuďom, ktorí boli postihnutí rozličnými epidémiami. Pôsobil tu asi 10 rokov. Neskôr mal byť kaplánom vo Vysokej. Na príhovor jeho príbuzného, bytčianskeho farára však prišlo k výmene. Lebo i keď bol „prezentovaný“ na Vysokú, išiel do Skalitého, čo bolo to isté panstvo, kým sa neuprázdni iné miesto. Vyznačoval sa zvláštnou dušpastierskou prácou, že aj pre jedného človeka by bol slúžil. Popri čítaní kníh sa usilovne učil po maďarsky. Prešlo leto i jeseň a prišla zima a stal sa kaplánom v Košeci, lebo košecký kaplán odišiel za farára do Lazov. Do Košece prišiel 12. decembra 1837. Bol tu spokojný a spokojní boli i farníci. Pôsobil tu  veľmi dobre a horlivo. V roku 1846 bol ustanovený za farára do Kočkoviec a odtiaľ bol 2. augusta 1846 preložený za farára do Košece.
Jozef Emmanuel 18. ročnou vytrvalou prácou od svojho príchodu do Košece obnovoval vnútorné zariadenie košeckého kostola, aby slúžil ku cti a chvále Božej a aby mohol byť slávnostne konsekrovaný. Po 18. rokoch dňa 29. júna 1864 bol košecký kostol slávnostne konsekrovaný biskupom Augustínom Roškovánim. Celá slávnosť prebehla v dokonalom poriadku, čo farárovi Emmanuelovi slúžilo k veľkej pochvale. Obed, ktorý sa konal po slávnosti, ešte viacej potvrdil a rozchýril pohostinstvo farára Emmanuela, ktoré bolo známe po celom okolí.
V roku 1860 sa Jozef Emmanuel ako košecký farár stal aj dekanom Ilavského dekanátu.
V roku 1868 bola založená organistom Jozefom Kľačkom Košecká dychová hudba ako Chrámová hudba v Rímskokatolíckom kostole Nanebovzatia Panny Márie v Košeci. Dekan-farár Jozef Emmanuel zakúpil hudobné nástroje. V kostole hrávali na chóre každú nedeľu a vo sviatok ako aj hrávali na procesiách a rôznych slávnostiach. Neskôr pán farár Emmanuel dovolil, aby ich organista naučil i tanečnú hudbu.
Jozef Emmanuel bol zakladajúcim členom Matice slovenskej a gymnázia v Kláštore pod Znievom. V roku 1870 ho zvolili do prvého výboru Spolku svätého Vojtecha.
Popri horlivej kňazskej činnosti sa venoval i poézií ako básnik, bol plodným publicistom a propagátorom slovenskej tlače.  Príležitostnými básňami a piesňami, nábožensko-mravnými úvahami i humoristickými článkami prispieval do viacerých slovenských časopisov: Cyrill a Method, Černokňažník, Literárne listy, Katolícke noviny, Orol tatransky, Priateľ školy a literatúry, Rarášek a Sokol.
Šesť jeho diel vyšlo i samostatne:
1. Úprimné city Nitranského Biskupstva Jeho Excellencii Pánu Imrichovi Palugyay.
2. Betlehem.
3. Pomník slavného Posviacania Basiliky Ostrihomskej.
4. Báseň ku slávnosti svätenia pamiatky druhotín kňazských Martina Cingeľ.
5. Vďačná upomienka verných Slovákov v čase slavných Zádušníc za Jeho Excellenciu Pána Štefana Moysesa.
6. Radosťsláv Dôstojnému Jánovi Holáč.
Debutoval v Orli tatranskom v rokoch 1845 – 1846 básňami: „K Orlovi“, „Jeseň“, „K novému roku rodákov“. Na základe týchto básní mohol J. M. Hurban vo svojej odpovedi na Kollárov polemický spis „Hlasové o potřebe jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky“ uviesť Jozef Emmanuela spolu s ďalšími slovenskými literátmi ako autora, ktorý dokumentuje priklonenie sa slovenských spisovateľov k spisovnej slovenčine.
V päťdesiatych rokoch 19. storočia sa zapojil do hnutia spolkov striezlivosti. V Katolíckych novinách uverejnil články proti pijatike: „Pálenka a jej miláček“ (1852), „Žiaľ a vzdychanie bohabojného hospodára nad ľudom korheľstvu oddaným“ (1855). V alkohole videl príčinu mravného a hospodárskeho úpadku ľudu.
Za najlepšie jeho dielo je považovaná vianočná divadelná hra „Betlehem“, ktorá vyšla v Budíne v roku 1856. Táto hra rozšírila pomerne skromnú divadelnú produkciu obdobia Bachovho absolutizmu.
Jozef Emmanuel pri písaní používal pseudonym J. E. Montevideo, Smiechoslav a Veleman. 
Zomrel v Košeci 8. mája 1890. Pochovaný je pred farským kostolom Nanebovzatia Panny Márie v Košeci. Na hrobe mal báseň, ktorú si sám zložil:
„Tu pastier spočíva u stáda svojeho
kňaz to svätoletý, rodom z Vrbového.
Emmanuel po otcovi, Jozef krstným menom
úradom bol farárom, hodnosťou dekanom.“
Novým farárom v Košeci sa stal Jozef Monček, ktorého Emmanuel „ľúbil“ ako vlastného syna. Na košeckú faru bol uvedený 4. decembra 1890 a stal sa aj dekanom Ilavského dekanátu.  V roku 1890, keď sa Jozef Monček stal košeckým farárom, schematizmus uvádza počet veriacich nasledovne:
– v materskej obci bolo katolíkov: 942
– vo filiálke Ladce: 622
– vo Veľkom Podhradí: 712
– v Nozdroviciach: 25
– v Tunežiciach: 258
– na železničnej stanici žilo 16 katolíkov.
Spolu všetkých katolíkov vo farnosti bolo 2 575.
Jozef Monček sa narodil v roku 1841 v Beluši. Za kňaza bol vysvätený v roku 1864. Potom bol kaplánom v Slatine nad Bebravou, v roku 1866 pôsobil ako vojenský kaplán, v roku 1867 bol kaplánom v Pruskom, v roku 1868 v Bánovciach nad Bebravou, v roku 1869 v Považskej Bystrici, v roku 1872 pôsobil ako duchovný vo väznici v Ilave. Od 4. decembra 1890 bol farárom v Košeci. V roku 1900 dostal hodnosť čestného prepošta. V roku 1910 odišiel za kanonika do Nitry, kde aj zomrel 13. apríla 1914.
5.2. Kapláni
Podľa spisov prvým košeckým kaplánom, ktorého meno vieme zistiť, bol Štefan (bez priezviska), ktorý v roku 1509 spolu s farárom Andrejom podpísali nejaký spis pred ilavským farárom Jánom.
Kto potom bol kaplánom pred reformáciou nevieme. Nemáme ani zmienku, kto bol a či bol vôbec nejaký kaplán v Košeci po reformácií. V katalógu kaplánov, ako ho uvádza matrika, je zmienka, že od začiatku tejto matriky (1754) nebol v Košeci nijaký kaplán, jedine pátri františkáni poskytovali duchovnú pomoc, alebo sám farár pôsobil. Z matriky sa nedá zistiť viac až do roku 1782, keď je spomínaný kaplán. Predsa však môžeme predpokladať, že kaplán bol v Košeci i pred rokom 1782, preto lebo už v roku 1777 pri vchode do fary bola nákladom farníkov zriadená a postavená kaplánka z pevného materiálu.
V rokoch 1782–1788 bol košeckým kaplánom páter Agnell Zbinovsky (Zbinovszky) františkán, ktorý bol potom prvým administrátorom novozriadenej farnosti Horné Hlboké (dnešná Horná Maríková) a dlhé roky tam viedol duchovnú správu. Narodil sa v roku 1743 a zomrel v Hornej Maríkovej 24. júna 1813.
V rokoch 1786 – 1788 bol kaplánom v Košeci Ján Kmeťko (Kmetyko). Ako novokňaz tu asi 2 roky pôsobil s pátrom Agnellom. Potom odišiel za kaplána do Považskej Bystrice. Neskôr sa stal farárom, dekanom, aj čestným kanonikom v Kysuckom Novom Meste, kde chvályhodne pôsobil.  Narodil sa v roku 1759 a za kňaza bol vysvätený v roku 1783.  Zomrel 7. októbra 1837 v Kysuckom Lieskovci.
V rokoch 1788–1790 bol košeckým kaplánom Andrej Kaložaj (Kalozsay), ktorý potom pôsobil ako farár v Zliechove, kde aj zomrel.
Po ňom bol kaplánom v Košeci v rokoch 1790–1791 Ján Kontél, ktorý sa potom stal farárom v Kotešovej. Potom prešiel k patronátu kniežaťa Eszterházyho do Hričova, stal sa aj dekanom Bytčianskeho dekanátu a tu aj zomrel.
V rokoch 1791–1793 bol kaplánom Ignác Ďuráček (Gyuracsek), ktorý bol potom farárom v Strečne, odtiaľ odišiel za farára do Dolnej Súče a tam aj zomrel.
Jeho nástupcom bol v rokoch 1793–1794 Ján Minarovič (Minarovics), ktorý potom pôsobil dlhé roky v lednicej farnosti.  Narodil sa v roku 1770 a vysvätený za kňaza bol v roku 1793.
Po ňom bol kaplánom v rokoch 1794–1795 Karol Rippel, ktorý zomrel ako farár v Rudne.
V roku 1795 sa stal kaplánom v Košeci páter Rudolf Kussy. Bol administrátorom v Rudne, odtiaľ prišiel do Košece za kaplána a potom sa vrátil do kláštora, z ktorého vyšiel.
Jeho nástupcom bol v rokoch 1795–1797 Imrich Šmacho (Schmacho), ktorý sa potom stal farárom v Čavoji, kde dlhé roky viedol duchovnú správu a tam aj zomrel.
Len niekoľko mesiacov pôsobil ako košecký kaplán Ján Humler, ktorý sa narodil okolo roku 1773. Základné štúdiá si vykonal v Trenčíne, filozofiu skončil v Bratislave a bol zapísaný za klerika Nitrianskej diecézy v roku 1791. Teológiu vyštudoval v Nitre a v roku 1795 bol biskupom Fuchsom vysvätený za kňaza. Bol prebendátom katedrálneho chrámu, teda chórovým kaplánom katedrály, neskôr sa stal kaplánom vo Vesteniciach, kde bol 11 mesiacov a odtiaľ prišiel do Košece.  Zomrel ako farár v Soblahove.
V rokoch 1797–1798 bol kaplánom v Košeci páter Andrej Polkorab. Bol františkánom, ktorý sa potom vrátil do svojho kláštora.
Po ňom bol kaplánom v roku 1798 Gašpar Beňač (Benyacs), ale iba krátko. Keď jeho strýko Mikuláš Beňač, farár v Predmieri, strácal sily a zdravie, Gašpar mu pomáhal v duchovnej správe a neskôr sa stal aj jeho nástupcom v Predmieri.
V rokoch 1798–1802 administroval v Košeci Andrej Gombár, ktorý rezignoval z benefícia fary Skalité. Farnosť spravoval počas stavby nového kostola v Košeci. Podobnú prácu vykonával i v Skalitom. Mal vynikajúcu zásluhu (organizačnú) pri stavbe kostola, ale túto prácu nedokončil, lebo zomrel starý farár v Košeci (Mikuláš Budínsky) a  na košecké benefícium bol grófskou rodinou Ilešházi prezentovaný Juraj Kuliffay, ktorému sa potom zverila stavba nového kostola. Gombár odišiel do Košeckého Podhradia a tam aj zomrel.
V rokoch 1800–1803 bol kaplánom v Košeci Ján Marčiš (Marcsiss), ktorý ako kaplán bol dva roky pri farárovi a administrátorovi a rok tu bol už pri novom farárovi.  Narodil sa v roku 1776 a za kňaza bol vysvätený v roku 1799.  Po odchode z Košece sa stal kaplánom v Bytči a po niekoľkých rokoch sa stal farárom v Súľove pod patronátom grófa Eszterháziho prešiel do Papradna. Tam pôsobil viac rokov a tu aj zomrel.
Iba niekoľko mesiacov v roku 1803 bol kaplánom v Košeci františkán, páter Leopold Šomrer (Schomrer).
Po ňom bol kaplánom v Košeci v rokoch 1803–1804 František Zubacher.  Narodil sa v roku 1773 a vysvätený za kňaza bol v roku 1799.  Do Košece prišiel ako kaplán z Motešíc. Keď odišiel z Košece, stal sa farárom v Pružine a tam niekoľko rokov žil v duchovnej správe. Čoskoro pre úbytok telesných síl a pre ťažký prístup na filiálku Mojtín sa zriekol tejto farnosti a prešiel do Visolají. Tam príkladne pracoval v Pánovej vinici. Neskôr bol postihnutý bolesťami nôh a tri roky ležal na posteli až do svojej smrti v roku 1841.
Na duchovnú výpomoc v rokoch 1804–1806 prišiel páter Peter Kotech, františkán z kláštora v Pruskom. Po dvoch rokoch sa vrátil späť do kláštora.
Po ňom v rokoch 1806–1807 bol kaplánom v Košeci Imrich Formanek. Potom bol preložený za farára do Lazov a tam vynikajúco a horlivo pôsobil pri návrate evanjelikov do katolíckej Cirkvi. V mladom veku bol postihnutý ťažkou chorobou a zomrel.
Iba 8 mesiacov v roku 1807 bol kaplánom v Košeci Pavol Hrankay.  Narodil sa v roku 1783 a vysvätený za kňaza bol v roku 1806.  Z Košece bol preložený za profesora cirkevného práva a cirkevných dejín do nitrianskeho seminára. Na tejto katedre viac rokov vynikajúco pôsobil. Potom sa stal farárom v Ivánke. Tu ho po niekoľkých rokoch v spánku napadli zbojníci. Z toho teroru bol taký zdrvený a ustráchaný, že ochorel a po niekoľkoročnej chorobe zomrel.
V rokoch 1807–1810 bol kaplánom v Košeci Ján Majer. Narodil sa v roku 1782 vo Svätom Jáne na Záhorí. Po skončení teologických štúdií v Nitre bol vysvätený za kňaza v roku 1805 a od roku 1806 určitý čas suploval profesora filozofie. Neskôr bol preložený za kaplána do Košece. Tu bol tri roky a „exacte“ veľmi dobre pôsobil. Potom bol poslaný na duchovnú výpomoc ako administrátor do Varína, lebo tamojší farár bol už starší.
Po ňom bol v rokoch 1810–1812 kaplánom Ján Surový (Szurovy). Narodil sa v Skalici v roku 1786. Po prijatí vyšších rádov v roku 1809 prišiel do Košece. Potom bol preložený za kaplána do Púchova a po niekoľkých rokoch dostal benefícium Dolné Krškany. Potom sa stal farárom v Ivánke, ale po krátkom čase sa so súhlasom biskupa vymenil, keď sa uvoľnilo rajecké benefícium, tak prešiel za farára tam a farárom v Ivánke sa stal Matej Tučko.
Ján Majer sa po smrti varínskeho farára vrátil z Varína a v rokoch 1812–1816 bol opäť košeckým kaplánom. Potom sa stal farárom v Krásne nad Kysucou a tam požehnane pôsobil. Stal sa i dekanom Kysuckonovomestského dekanátu.
Po ňom bol kaplánom v Košeci v rokoch 1816–1822 Juraj Zermegh. Narodil sa v roku 1793 v dedine Hoština vo farnosti Púchov. Teologické štúdiá skončil v Trnave a v roku 1816 bol vysvätený za kňaza a stal sa kaplánom v Košeci. Tu pôsobil šesť rokov a niekoľko mesiacov, potom sa stal kaplánom v Konskej a odtiaľ dostal benefícium pružinské, kde viac ako 10 rokov svojich veriacich vzorne duchovne spravoval. Aby si zlepšil svoj osud, so súhlasom predstavených zamenil si svoje miesto so zliechovským farárom. 
Jeho nástupcom v Košeci v rokoch 1822–1837 bol Ján Trnovský (Trnovszky). Narodil sa v roku 1797 v Ilave. Po skončení gymnázia v Trenčíne bol v roku 1814 zapísaný za klerika Nitrianskej diecézy. Filozofické štúdiá absolvoval v Nitre, teologické v Trnave a po ich skončení bol v roku 1820 vysvätený za kňaza a stal sa kaplánom v Konskej, kde bol 20 mesiacov.  Do Košece prišiel v roku 1822 a dostával honorár 60 zlatých. Farár mu dával služby, stravu, drevo na kúrenie. Svoje úlohy kaplána si plnil 15 rokov svedomite, pekne a chvályhodne. Hovoril po latinsky, slovensky a nemecky.  Dňa 9. decembra 1837 dostal benefícium Lazy a tam bol uvedený. Po dvoch mesiacoch duchovnej správy bol zachvátený silnými horúčkami a v roku 1838 zomrel.
V rokoch 1837–1846 bol košeckým kaplánom Jozef Emmanuel, ktorý potom bol v rokoch 1846–1890 i košeckým farárom.
Po ňom sa na krátky čas stal košeckým kaplánom Augustín Balog de Bella, zeman pochádzajúci z Topoľčian, ktorý sa narodil 20. septembra 1821 v Melčiciach. Vzdelával ho domáci učiteľ. Gymnázium skončil v Trenčíne a v roku 1838 bol vikárom Františkom Hábelom prijatý za klerika. Filozofické a teologické štúdia skončil v roku 1844 a 10. septembra 1844 bol vysvätený za kňaza. Kapitulným kaplánom bol ešte skôr, ako bol vysvätený za kňaza. 29. novembra 1845 sa stal kaplánom v Kysuckom Novom Meste a 19. marca 1846 sa stal kaplánom v Košeci. Už 1. augusta toho istého roku dostal benefícium v Kočkovciach a patrónom Jozefom Motešickým bol 2. augusta 1846 prezentovaný.
Ďalšie poradie kaplánov v Košeci som zistil podľa matrík  a údaje o mieste ich pôsobenia som zistil zo schematizmov Nitrianskej diecézy.
V rokoch 1846–1851 bol kaplánom v Košeci Michal Učnay (Ucsnay). Narodil sa 21. apríla 1819 a vysvätený za kňaza bol 5. augusta 1842. Bol kapitulným kaplánom. Neskôr bol farárom v roku 1857 vo Valaskej Belej, v roku 1868 bol farárom v Miticiach, neskôr i hradnianskym dekanom a získal i hodnosť čestného kanonika.
Po ňom v rokoch 1851–1852 bol košeckým kaplánom Romualdo Zajmus. Narodil sa 7. februára 1828 a vysvätený za kňaza bol 21. apríla 1851. V roku 1850 bol kapitulným kaplánom. Bol i kaplánom v Ilave a v roku 1871 bol už farárom v Bytči.
Jeho nástupca od apríla 1852 do septembra 1859 bol Pavol Polányi. Narodil sa 17. januára 1826 a za kňaza bol vysvätený 7. augusta 1851. Z Košece odišiel za kaplána do Bolešova.
Po ňom od októbra 1859 do júna 1860 bol kaplánom v Košeci Jozef Bielek. Narodil sa v roku 1830 a za kňaza bol vysvätený v roku 1853. Potom sa stal kaplánom v Púchove a v roku 1873 bol už farárom v Dohňanoch. Neskôr sa stal i dekanom Púchovského dekanátu.
Od júla 1860 do septembra 1864 bol opäť košeckým kaplánom Pavol Polányi. Bol znamenitý kazateľ a kázal i pri konsekrácii farského kostola v Košeci. V roku1873 bol už farárom v Zliechove a stal sa i dekanom Ilavského dekanátu.
Jeho nástupcom od októbra 1864 do marca 1866 bol František Kresánek (Kreszánek). Narodil sa v roku 1838 a za kňaza bol vysvätený v roku 1861. Bol kaplánom v roku 1862 v Nesluši, v roku 1864 v Slatine a potom bol kaplánom v Košeci. V roku 1871 bol už kaplánom v Predmieri a v roku 1873 bol už farárom v Slatine.
Od apríla 1866 do augusta 1867 bol kaplánom v Košeci Pavol Sássy (Sásik). Narodil sa 30. decembra 1830 a za kňaza bol vysvätený 18. júla 1854. V roku 1860 bol kaplánom v Hričove, v roku 1861 v Bánovciach, v roku 1866 v Drietome a napokon bol kaplánom v Košeci. V roku 1870 bol už farárom v Staškove a od roku 1892 odišiel na dôchodok do Hliníka.
Potom bol košeckým kaplánom od septembra 1867 do novembra 1869 Jozef Fraštacký (Frastaczky). Narodil sa 12. júna 1831 a vysvätený za kňaza bol 24. augusta 1856. Kaplánom bol v roku 1859 v Zliechove, v roku 1860 v Považskej Bystrici, v roku 1866 v Motešiciach. V roku 1867 bol dočasným administrátorom v Miticiach, potom kaplánom v Košeci. V roku 1870 bol administrátorom v Lúkach, v roku 1871 bol farárom v Riečnici a v roku 1890 bol už farárom vo Visolajoch.
Od decembra 1869 do októbra 1872 bol kaplánom v Košeci Ján Potúček ml. (Potúcsek). Narodil sa v roku 1844 a za kňaza bol vysvätený v roku 1868. Potom bol kaplánom v Zákopčí, neskôr bol v Košeci a v roku 1873 bol kaplánom v Lednici.
Po ňom bol od novembra 1872 do decembra 1873 košeckým kaplánom Alojz Pick. Narodil sa 10. júna 1830 a za kňaza bol vysvätený 10. septembra 1855. Kaplánom bol v roku 1859 vo Varíne, v roku 1866 v Štiavniku, v roku 1871 vo Valaskej Belej. V roku 1872 bol administrátorom v Nemšovej a odtiaľ prišiel do Košece. V roku 1878 bol už farárom v Oščadnici.
Iba krátko bol kaplánom v Košeci Karol Šefčik (Schefcsik), a to od januára do septembra 1874. Narodil sa v roku 1847 a za kňaza bol vysvätený v roku 1869. Kaplánom bol v roku 1870 v Udiči, v roku 1871 v Hričove. Odtiaľ prišiel do Košece. V roku 1878 bol kaplánom v Bytči a v roku 1890 bol už farárom v Rosine.
Od októbra 1874 do roku 1879 bol kaplánom v Košeci Jozef Ivičič (Ivichich). Narodil sa  v roku 1846 a za kňaza bol vysvätený v roku 1871. Kaplánom bol v roku 1872 v Terchovej, v roku 1873 v Udiči a odtiaľ prišiel do Košece.
Po ňom prišiel Jozef Pechán, ktorý bol košeckým kaplánom v rokoch 1879–1890. Po smrti farára Emmanuela 8. mája 1890 bol až do 4. decembra 1890 administrátorom v Košeci, pokiaľ prišiel nový farár Jozef Monček. Od 4. decembra 1890 až do augusta 1891 tu bol opäť kaplánom. Narodil sa v roku 1845 a za kňaza bol vysvätený v roku 1871. Kaplánom bol v roku 1872 v Turzovke, v roku 1873 v Lysej, v roku 1878 v Novej Bystrici a odtiaľ prišiel do Košece. V roku 1892 bol už farárom v Zliechove.

Prehľad kňazov v Košeci

FARÁRI    KAPLÁNI
     
Mikuláš (1332)    
Andrej (1509 – 1519) ————- Štefan (1509)
Ján Ugrocénus (1561-prestúpil k protestantom)  
Tomáš Bartovič (1672 – 1711)    
Pavol Galgócy (1711 – 1712)    
Ján Baltazár Magin (1712 – 1717)    
Ján Ladislaides (1718 – 1721)    
Michal Červjenka (1721 – 1736)    
František Ripňanský (1736 – 1749)    
Štefan Kolbay (1749 – 1758)    
Mikuláš Budínsky (1758 – 1802) ————- páter Angell Zbinovsky (1782 – 1788)
    Ján Kmeťko (1786 – 1788)
    Andrej Kaložaj (1788 – 1790)
    Ján Kontél (1790 – 1791)
    Ignác Ďuráček (1791 – 1793)
    Ján Minarovič (1793 – 1794)
    Karol Rippel (1794 – 1795)
    páter Rudolf Kussy (1795)
    Imrich Šmacho (1795 – 1797)
    Ján Humler (1797)
    páter Andrej Polkorab (1797 – 1798)
    Gašpar Beňač (1798)
    Andrej Gombár, administrátor(1798 – 1802)
    Ján Marčiš (1800 – 1803
Juraj Kuliffay (1802 – 1846) ————- páter Leopold Šomrer (1803)
    František Zubacher (1803 – 1804)
    páter Peter Kottech (1804 – 1806)
    Imrich Formanek (1806 – 1807)
    Pavol Hrankay (1807)
    Ján Majer (1807 – 1810)
    Ján Surový (18010 – 1812)
    Ján Majer (1812 – 1816)
    Juraj Zermegh (1816 – 1822)
    Ján Trnovský (1822 – 1837)
    Jozef Emmanuel (1837 – 1846)
    Augustín Balog de Bella (1846)
Jozef Emmanuel (1846 – 1890) ————- Michal Učnay (1846 – 1851)
    Romualdo Zajmus (1851 – 1852)
    Pavol Polányi (1852 – 1859
    Jozef Bielek (1859 – 1860)
    Pavol Polányi (1860 – 1864)
    František Kresánek (1864 – 1866)
    Pavol Sássy (1866 – 1867)
    Jozef Fraštacký (1867 – 1869)
    Ján Potúček (1869 – 1872)
    Alojz Pick (1872 – 1873)
    Karol Šefčík (1874)
    Jozef Ivičič (1874 – 1879)
    Jozef Pechán (1879 – máj1890)
    Jozef Pechán, administrátor (máj – december 1890)
Jozef Monček (1890 – 1910) ————- Jozef Pechán (1890 – 1891)

5.3. Kňazi pochádzajúci z farnosti Košeca do roku 1890.
Andrej Nozdrovický (Nozdrowiczky)
Pochádzal z Nozdrovíc. V roku 1682 bol farárom v Dubnici nad Váhom. V roku 1684 sa stal kanonikom v Nitre, kde aj v roku 1692 zomrel.

Štefan Augustín Nozdrovický (Nozdrowiczky)
Pochádzal z Nozdrovíc. Za kňaza bol vysvätený v roku 1706. Pastoračnú službu vykonával v Kochanovciach. V roku 1710, keď bolo málo kňazov, zabezpečoval duchovnú službu v Púchove,  Kočkovciach a Beluši. V roku 1711 sa stal farárom v Dubnici nad Váhom. V roku 1719 sa stal kanonikom v Nitre. Obzvlášť sa osvedčil počas morovej  nákazy v Nitre v roku 1739. Zomrel v Nitre 9. mája 1748.

Adam Letko
Narodil sa v Tunežiciach a pokrstený bol v Košeci 25. mája 1735. Jeho rodičia boli Adam a Barbora. V roku 1753 bol prijatý do seminára v Nitre a tu študoval i na gymnáziu piaristov. Kňazskú činnosť začal ako kaplán v nitrianskej katedrále a potom v Trenčíne. V rokoch 1766–1774 bol farárom v Lednici, v rokoch 1774–1794 bol farárom v Bolešove. V roku 1794 odišiel do penzie do kňazského domova na nitrianskej Kalvárii, kde aj zomrel 26. októbra 1801. Bol vzdelaný. Okrem latinčiny hovoril po slovensky, maďarsky, nemecky a  taliansky.

Ján Rédeky
Narodil sa ako zemiansky syn Mikuláša a Barbory v roku 1736 v Košeci a tu bol i pokrstený. V roku 1753 bol prijatý do seminára v Nitre a tu študoval i na gymnáziu u piaristov. Materinskou rečou sa hlásil za Slováka. V roku 1761 bol farárom v Kočkovciach, v roku 1766 v Podskalí a v roku 1775 na Lúkach, kde aj zomrel v roku 1780.

Vojtech Borčický
Bol slávnym rodákom tejto farnosti a narodil sa v Ladcoch ako syn urodzeného pána Imricha a Kataríny rodenej Lukácsyovej. Pokrstený bol v Košeci 14. apríla1750. V roku 1764 bol prijatý do seminára v Nitre. V rokoch 1773–1777 pôsobil v nitrianskom seminári ako profesor biblických vied a bol už doktorom posvätnej teológie. Potom bol profesorom aj v seminári v chorvátskom Zágrebe. V roku 1786 bol farárom v Diviakoch, v roku 1796 v Podskalí. V roku 1800 bol kanonikom v Nitre a v roku 1820 sa stal veľprepoštom vo Vácove, kde aj zomrel 10. decembra 1834.

Ján Marko
Narodil sa 29. marca 1806 v Tunežiciach. Študoval v Nitre a tam bol aj vysvätený za kňaza 13. októbra 1829. V roku 1832 prešiel do Ostrihomskej arcidiecézy. Pôsobil ako kaplán v Pobedime v roku 1832, v Čachticiach 1833, v Podolí 1834. Bol farárom v Dvorníkoch, v roku 1836 bol už farárom na Starej Turej, v roku 1840 v Senici, ďalej v Lehote a v roku 1860 bol farárom v Modranke. Zomrel 1. februára 1879.
V ďalších desaťročiach už nie sú správy o kňazoch pochádzajúcich z Košece, až v 20. storočí.


6. STAVEBNÉ PAMIATKY VO FARNOSTI
6.1. Kaplnky
Prvou je kaplnka sv. Anny, postavená nákladom a štedrosťou barónky Judity Tolvayovej a Imricha Motešického v roku 1772 z pevného materiálu a je 1,5 m dlhá. Nachádzala sa pod mestečkom Košeca za cestou oproti novému kostolu. Zvnútra bola vymaľovaná. Nemala fakultu ordinára, aby sa v nej slúžila svätá omša. Nemala posvätné rúcha ani donáciu, ale v oktáve sviatku svätej Anny sa tu odbavovali litánie s účasťou veriacich. Vnútri bola starobylá socha z kameňa. V roku 1781 farár zaobstaral do kaplnky kamenné zábradlie.
Druhá kaplnka sa nachádzala nad mestečkom pri hradskej ceste do Žiliny, a to kaplnka svätej Barbory, patrónky delostrelcov a ochrankyne všetkých dobrých ľudí, ktorí vo svojom zamestnaní narábajú s pušným prachom a všetkými možnými výbušninami. Dali ju postaviť v roku 1883 dvaja míneri – strelmajstri z Košece: António Luketty a Ján Kútny. Luketty bol Talian, ktorý býval v Košeci a bol vedúcim mínerom u firmy, ktorá stavala prvú železničnú koľaj z Trenčína do Žiliny. Kaplnka nemala fakulty, aby sa v nej slúžila svätá omša, ani posvätné rúcha.
6.2. Stará zvonica
Bol to zaužívaný názov pre vstupnú budovu do starého cintorína, ktorý bol zrušený v roku 1786.  Volala sa tak preto, lebo približne celé storočie až do októbra 1839, tu boli umiestnené zvony,  ktoré sem boli prenesené kvôli narušenej statike veže starého kostola.  Dátum jej postavenia nie je známy. Je to štvorcová, poschodová, neskororenesančná brána s podklenutým priechodom. Na poschodí bola pôvodne farská sýpka. Na nárožiach budovy sa zachovali fragmenty renesančného kvádrovania. K budove priliehajú zvyšky renesančného múru.
Na tejto budove nad klenbovým priechodom sú dobre viditeľné (dnes už veľmi poškodené) slnečné hodiny. V ráme číselníka hodín je v malte vyrytý nápis: „Živým ukazujem východ, západ ukazujem sem do vnútra mŕtvym.“
6.3. Sochy a kríže
Blízko fary pri susednom moste medzi vodami stojí kamenná socha svätého Jána Nepomuckého s dvoma anjelmi. Bola postavená v roku 1782 farárom Mikulášom Budínskym a ním aj požehnaná. Bola bez donácie.
Nad Košecou pri verejnej ceste stál kamenný murovaný stĺp na počesť svätej Valburgy, patrónky biednych, chudobných aj chorých, s namaľovaným obrazom. Kedy bol postavený, nevieme, bol ale požehnaný a tiež bez donácie.
Vo farnosti Košeca sa nachádzalo viacero krížov.
Prvý je kamenný barokový kríž, ktorý sa nachádza pred kostolom a bol postavený v roku 1784.
Ďalší kamenný kríž sa nachádzal na hornom konci Košece, vedľa cesty. Dal ho postaviť v roku 1774 farár Mikuláš Budínsky a aj ho požehnal. Nemal však donáciu.
Drevený kríž urobený z telom trpiaceho Pána sa nachádzal aj na cintorínoch v Košeci, v Ladcoch, v Tunežiciach, v Kopci a vo Veľkom Podhradí.
Ďalší kríž sa nachádzal vo Veľkom Podhradí vedľa cesty.
Kríž s kovovým korpusom sa nachádzal nad Košecou neďaleko cesty pri farskej roli neďaleko Tunežíc. Dal ho v roku 1808 postaviť farár Juraj Kuliffay, a bola tu donácia 10 zlatých.
Kamenný kríž v Košeci na námestí dal postaviť Ján Kútny starší v roku 1851, keď bol richtárom Košece. Kríž bol postavený na tom istom mieste, kde do zrušenia poddanstva v roku 1848 stál kamenný „stĺp hanby“ – verejný pranier. V roku 1848 Košečania tento pranier naložili na voz, zapriahli dva páry volov a do najhlbšej tône Váhu ho potopili.


ZÁVER
Myslím si a dúfam, že som aspoň sčasti odkryl tak bohatú históriu, akou je história farnosti Košeca. Ak niekto bude čítať túto prácu a nájde v nej nejaké informácie a poznatky, o ktorých nevedel, veľmi ma poteší, že som mu pomohol obohatiť horizont jeho vedomostí. Potom by som aj mohol povedať, že moja práca splnila svoj cieľ.
Som si vedomý, samozrejme, i nedostatkov v práci, nakoľko nebolo možné získať všetky materiály a dokumenty, ktoré by mi pomohli prehĺbiť niektoré skutočnosti a vniesť do nich trochu svetla. Veľa historických materiálov z najstarších období o farnosti i farároch nenávratne zmizlo pri zničení košeckého hradu i s jeho archívom, ktorý tento hrad musel mať. Tým sa veľa cenných informácií stratilo. Ďalšie historické materiály sa stratili alebo boli zničené pri nepokojoch na prelome 17. a 18. storočia, ale i v 20. storočí komunistickým režimom. Vzhľadom na šírku zvolenej témy, sa mnohé body nedali na niekoľkých desiatkach strán vypracovať na náležitej úrovni a v patričnej hĺbke.
Najväčší prínos svojej práce vidím v predstavení kňazov, ktorí ako dušpastieri pôsobili v Košeci. Ako som už v úvode spomínal, pre blízky vzťah a pre puto s „rodnou hrudou“ som si vybral a zvolil túto tému. Táto práca priniesla obohatenie i mne. Takto som si i ja mohol rozšíriť horizont svojich poznatkov o dejinách farnosti, ale tiež som mohol sledovať prácu horlivých farárov alebo kaplánov, ktorí častokrát nemali svoje pôsobenie ľahké a  museli sa boriť s rozličnými prekážkami. Ale i napriek tomu dokázali mať vplyv na rozvoj kultúrneho, sociálneho a literárneho života ľudí nielen vo farnosti, ale i v rámci celého Slovenska.
Tieto poznatky o kňazoch, ktorí pôsobili v Košeci, a o ich vplyve na spisovnú slovenčinu a literatúru, by sa mohli využiť i v škole na hodinách literatúry, lebo v rokoch, keď som absolvoval miestnu školu, sa o týchto osobnostiach prakticky nevedelo nič a dnes nie je situácia o nič lepšia.
Na záver by som sa chcel poďakovať tým, ktorí mi pomáhali pri písaní diplomovej práce. Moja vďaka patrí pánu kanonikovi Mons. ThDr. Ladislavovi Belásovi, ktorý mi pomáhal zhromažďovať potrebný materiál a prekladal mi latinské texty niektorých dokumentov. Taktiež by som sa chcel poďakovať môjmu konzultantovi Mons. prof. ThDr. Viliamovi Judákovi, PhD, rektorovi Kňazského seminára sv. Gorazda v Nitre, ktorý mi bol nápomocný pri písaní práce. Chcel by som sa poďakovať i Štefanovi Ráczovi za preklad maďarských textov a zosnulému Jozefovi Surovému za súkromný materiál o dejinách Košece.